Švédsko, patriace medzi krajiny EÚ s najväčším množstvom prisťahovalcov, sa musí v posledných rokoch vyrovnávať s rastúcimi problémami, ktoré so sebou prináša rôznorodosť multikultúrnej spoločnosti. Každý týždeň sú noviny plné príspevkov o protikladoch medzi niektorou z náboženských alebo kultúrnych tradícií imigrantov na jednej strane a hodnotami švédskej demokracie na druhej strane. Aktuálne sú témy ako zákaz nosenia burky v škole (burka je oblečenie pre ortodoxné moslimské ženy, ktoré zahaľuje celé telo), zákaz ženskej obriezky alebo odsúdenie vraždy, pri ktorej otec alebo iní rodinní príslušníci zabili dievča, ktoré malo vzťah mimo svojej etnickej skupiny alebo bez súhlasu rodičov a „poškvrnilo“ tým česť rodiny. Správa, ktorú minulý mesiac publikoval Švédsky výbor proti antisemitizmu pod titulom Zamlčaná nenávisť. Antisemitizmus medzi Arabmi a moslimami vo Švédsku sa však zaoberá témou, ktorá doteraz absentovala aj v politickej diskusii, aj v médiách. V úvode textu, ktorý má niečo vyše 40 strán, upozorňuje autor Michael Tossavainen, že správa nie je ani zďaleka kompletná a že jeho závery sú skôr kvalitatívne ako kvantitatívne. Hlavným cieľom výskumu bolo zistiť, ako sa prejavuje a rozširuje antisemitizmus medzi švédskymi Arabmi a moslimami. Za posledné dva roky zaznamenalo Švédsko vlnu antižidovských nálad a násilných činov. Tento dramatický nárast sa však nedá pripísať tradične antisemitským skupinam, ktoré pochádzajú najmä z extrémne pravicového prostredia, ale vo väčšine prípadov sú za činy zodpovední Arabi a moslimovia. Podľa autora, ktorý je doktorandom na Katedre dejín Univerzity v Lunde, má moderný arabský antisemitizmus dva hlavné zdroje: Korán a z neho odvodenú moslimskú náboženskú tradíciu, ako aj kresťanské anitsemitské postoje, ktoré so sebou priniesli európski kolonizátori a prebrali ich arabskí kresťania. V súčasnosti je podľa Tossavaniena antisemitizmus taký rozšírený v arabskom svete, že je súčasťou oficiálnej politiky, náboženských inštitúcií a školstva. Niektorí arabskí prisťahovalci, ktorí prišli do Európy v posledných desaťročiach, si tieto negatívne predsudky priniesli so sebou. Nová generácia je vystavená rovnakej propagande pomocou satelitných televízií a internetu. Aj keď situácia vo Švédsku nie je taká závažná ako napríklad vo Veľkej Británii alebo vo Francúzsku, existujú náznaky, že by sa vývoj mohol uberať rovnakým smerom. Tú časť správy, ktorá je najalarmujúcejšia, tvorí zhrnutie rozhovorov jej autora s učiteľmi v školách na predmestiach Štokholmu, Göteborgu a Malmö. Školy sa nachádzajú v prisťahovaleckých štvrtiach a veľká časť študentov má arabský alebo moslimský pôvod. Všetci učitelia, ktorí anonymne poskytli interview, sa zhodli na tom, že je problematické vyučovať predmety, v ktorých sa spomínajú židovské témy. Toto sa vzťahuje na hodiny náboženstva, ale aj dejepisu, kde sa preberá holokaust a druhá svetová vojna. Žiaci si nerobia domáce úlohy alebo sa úplne odmietajú zúčastniť na vyučovaní. Výsledkom je, samozrejme, že vedomosti študentov sa potom obmedzujú na informácie z domova a z náboženského vyučovania v mešitách. Na hodinách o holokauste alebo pri stretnutiach s pamätníkmi sa moslimské a arabské deti bez zábran vyjadrujú, že „je škoda, že sa Hitlerovi nepodarilo zabiť viacej Židov“ a podobne. Antisemitské prejavy vidieť aj mimo vyučovania, napríklad pri pozitívnych reakciách študentov na 11. september. Na základe výpovedí učiteľov sa dá skonštatovať, že „Židia“, ktorých žiaci „nenávidia“, sú pre nich vlastne len abstraktné pojmy. Podľa všetkých učiteľov má správanie detí pôvod v domácom prostredí. Pedagógovia sú však presvedčení aj o tom, že rozsah antisemitských názorov rodičov a vplyv propagandy v médiách je rozdielny podľa toho, odkiaľ rodina pochádza. Vo všeobecnosti majú moslimovia, ktorí pochádzajú z nearabských krajín – napríklad Turci, Bosniaci alebo Kurdi –, menší sklon k antisemitizmu ako deti z arabských rodín. Mnohí žiaci žijú izolovaní od švédskej väčšinovej spoločnosti a majú často len matné predstavy o jej hodnotách. Podľa názoru všetkých opýtaných učiteľov je problém antisemitizmu a rasizmu na školách v prisťahovaleckých štvrtiach do veľkej miery problémom integrácie. Mnohí učitelia sú frustrovaní skutočnosťou, že vedenie škôl tento neprehliadnuteľný problém odmieta riešiť alebo sa tvári, že neexistuje. Riaditelia sa často boja možného konfliku, ktorý by sa mohol preniesť na verejnosť a ukázať školu „v zlom svetle“. Učitelia podrobili v rozhovoroch s Tossavainenom kritike aj médiá, ktoré podľa ich názoru problematike nevenujú dostatočnú pozornosť a chýbajú im o nej potrebné znalosti. Médium, ktorému M. Tossavainen vo svojom výskume venoval zvláštnu pozornosť, je internet, ktorý podlieha minimálnej, ak vôbec nejakej cenzúre. Jeho závery sú, že väčšina švédskych arabských a moslimských stránok sa zhoduje vo svojich antisemitských názoroch a väčšina diskusných fór obsahuje negatívne príspevky na tému Židia a židovstvo. Posledným, nie však menej závažným aspektom, na ktorý správa upozorňuje, sú incidenty, ktorým boli vystavení jednotlivci alebo židovská náboženská obec ako inštitúcia. Štatistické čísla sa zakladajú na interných informáciách švédskej židovskej komunity a švédskej tajnej polície. Na základe ohlásených prípadov (131 incidentov za rok 2002) správa konštatuje, že výskyt verbálnych a fyzických útokov je jednoznačne intenzívnejší, keď sa zhorší situácia v Izraeli a okolitých krajinách. Autor však zdôrazňuje, že politika izraelského štátu a jeho aktivity na okupovaných územiach nie sú príčinou antisemitizmu, ale aktivujú už existujúce protižidovské nálady. V závere správy Michael Tossavainen podčiarkuje, že by bolo nepravdivé a neodvôdnené tvrdiť, že väčšina moslimov a Arabov vo Švédsku nenávidí Židov a verí predsudkom spojeným s antisemitizmom. Cieľom štúdie nebolo stigmatizovať tieto dve, už aj tak exponované a diskriminované menšiny, alebo prezentovať antisemitizmus ako čisto arabský alebo moslimský problém. Ale skupina Arabov a moslimov, ktorá sa vo Švédsku podieľa na protižidovských aktivitách, je spoločenským problémom, proti ktorému treba zasiahnuť. Samozrejme, nie je jednoduché zmeniť ľudské zmýšľanie, ale napriek tomu neexistuje iné východisko. Arabský a moslimský antisemitizmus sa môže v budúcnosti, rovnako ako pravicový a ľavicový extrémizmus, stať hrozbou pre švédsku demokraciu. Autor apeluje na politikov, médiá a širokú verejnosť, že prvým krokom k riešeniu problému musí byť diskusia a nie zametanie problému pod koberec alebo jeho bagatelizovanie. Spoločnosť sa musí jasne vyjadriť proti antisemitským prejavom a poskytnúť verejnosti informácie, ktoré vyvrátia predpojaté názory.
