Keď sa povie kolónia, väčšine ľudí sa okamžite vybavia slovné spojenia národnooslobodzovací boj či vojna proti kolonizátorom. Prípad Gibraltáru potvrdzuje, že každé pravidlo má svoju výnimku. Obyvatelia tohto malého, ale významného územia na hraniciach Európy sa svojich kolonizátorov nielenže nechcú zbaviť, oni dokonca protestujú proti snahám Veľkej Británie – lebo pod ňu dnes Gibraltár patrí – dohodnúť sa so Španielskom na prípadnej zmene súčasného stavu. Španielsko by síce rado videlo ,,skalu“ pod svojou správou, ale jej obyvatelia 18. marca 2002 na pätnásťtisícovej demonštrácii (vyše polovica obyvateľov Gibraltáru) jasne vyjadrili svoje záporné stanovisko. Nebolo to, mimochodom, prvýkrát. Keď OSN v roku 1967 prijala rezolúciu požadujúcu odstránenie britského koloniálneho panstva nad týmto územím, Gibraltárčania usporiadali referendum, v ktorom proti britskej nadvláde hlasovalo tri a pol promile zúčastnených voličov – presne 44 ľudí. Čo je dôvodom, že Gibraltárčania tak zbožňujú svojich kolonizátorov? Tak predovšetkým sú to daňové výhody, ktoré v súčasnosti Gibraltárčania požívajú. Svoj pôvod majú v histórii – Británia sa daňovými úľavami usilovala zabezpečiť si priazeň obyvateľov. Gibraltár totiž kedysi patril Španielsku a Briti sa ho zmocnili v roku 1704. V roku 1713 Bourbonovci po nástupe na španielsky trón na základe tzv. Utrechtskej zmluvy oficiálne odovzdali Gibraltár Británii. Nikdy však neprestali túžiť po jeho návrate pod španielsku správu. V roku 1783 museli ukončiť dobývanie skaly, v roku 1830 museli strpieť, že Gibraltár sa stal oficiálnou kráľovskou kolóniou. Španielsko dokonca od roku 1960 do roku 1985 uzavrelo hranice s Gibraltárom a priškrcovalo telefónne spojenie medzi ,,skalou“ a Španielskom. Po tom, ako sa obe krajiny ocitli v EHS, respektíve Európskej únii, sa vzťahy medzi Španielskom a Britániou zlepšili, ale Gibraltárčania si svoju rezervovanosť voči Španielom zachovali. Keď sa začali šíriť neoverené správy o údajnej tajnej dohode medzi Španielskom a Britániou, ktoré by mali z Gibraltáru urobiť najvýznamnejší stredomorský prístav, obyvatelia Gibraltáru začali protestovať. Nepresvedčil ich ani dodatok údajnej zmluvy, podľa ktorej malo byť z regionálnych fondov EÚ uvoľnených 32 miliónov libier na rozvoj tohto územia. V júli roku 2002 musel britský minister zahraničných vecí Jack Straw priznať, že existujú úvahy o tom, že Španielsko a Británia sa o vládu nad Gibraltárom chcú podeliť a že rokujú už len o obsahu zdieľania suverenity. Po protestoch zo strany šéfa vlády Gibraltáru Petra Caruana musel Straw napokon sľúbiť, že konečné slovo o osude Gibraltáru budú mať v referende samotní obyvatelia tohto územia. Gibraltárčania nelenili a okamžite usporiadali referendum, na ktorom sa 7. novembra zúčastnilo 88 percent obyvateľov a takmer všetci odmietli prechod svojho územia pod španielsku správu. Španielsko označilo referendum za protizákonné, Londýn uviedol, že referendum nemá právnu váhu. Je to skutočne tak – samotné referendum v konečnom dôsledku nemusí nič znamenať, lebo Gibraltár nie je subjektom medzinárodného práva, nemá suverenitu a o jeho osude bude musieť rozhodnúť Španielsko a Veľká Británia. A tak hoci územie s rozlohou 6,5 kilometra štvorcového nie je natoľko dôležité ako počas oboch svetových vojen, keď sa začala výstavba podzemného mestečka pod skalou – dnes je v podzemí nemocnica, vodná a telefónna sieť, ba dokonca i obrovská funkčná pekáreň a sklad mäsa –, celý svet je zvedavý, aký bude nakoniec osud tvrdohlavých Gibraltárčanov, ktorí chcú zostať aj v 21. storočí britskou kolóniou. Vychádza s láskavou podporou delegácie Európskej komisie v SR. Uverejnené názory sa nezhodujú s oficiálnymi stanoviskami Európskej komisie.
