Nedôvera v budúcnosť paktu

Nemecku sa podarilo vyhnúť vysokým pokutám za porušenie maastrichtského Paktu stability a rastu. Ministrovi financií Hansovi Eichelovi (SPD) sa však doma pochvaly nedostalo. Práve naopak. Rekordná úroveň nezamestnanosti (tento rok 10 až 11 %) a deväťdesiat miliárd eur v mínuse štátneho rozpočtu (rekord od znovuzjednotenia Nemecka) za päť rokov ministrovania je doterajšia bilancia sociálnodemokratického ministra financií Eichela. Vnútorná kritika sa prednedávnom rozšírila za hranice a z Bruselu sa začali ozývať výstražné hlasy. Pri prvom pohľade na problém sa vidí jednoduché situáciu zhodnotiť – relevantné sa zdajú dva body, tie však môžu viesť k rozličným záverom. Partnerstvo alebo „primus inter pares“? Nemecko, ako jeden zo zakladajúcich členov EÚ, malo vždy prominentné postavenie vďaka aktívnym europolitikom a záujmu o európsku integráciu. Hospodárstvo vyše osemdesiatmiliónovej krajiny patrí v Európe k najvplyvnejším. Hoci vzhľadom na národný príjem je členstvo v únii najdrahšie pre Holandsko, Švédsko a Luxembursko, v absolútnych číslach prispieva Nemecko do rozpočtu najvyššou čiastkou (22,8 %). Spolu s Francúzskom (18,2 %), Talianskom (14,5 %) a Veľkou Britániou (13,1 %) financuje vyše dve jeho tretiny. Výška príspevku pritom závisí od hospodárskej kapacity konkrétnej krajiny, teda od ekonomického blahobytu v nej. Argument, že únia si nemôže dovoliť ešte viac oslabiť jednu zo svojich najcennejších ekonomík, však vyvoláva nevôľu v niektorých členských krajinách, ktoré sa dožadujú rovnocenného zaobchádzania. Na druhej strane sa mnohým nezdá rozumné ešte viac zaťažiť svojho najväčšieho donátora – to platí najmä pre prijímateľov bruselských fondov, ako je Grécko, Portugalsko, Írsko a Španielsko. Hoci Rakúsko, Fínsko, Holandsko a Španielsko protestujú proti koalícii Nemecka, Francúzska a Talianska, ktorá v prípade porušenia pravidiel Paktu stability a rastu znovu využila svoje vplyvné postavenie, v záujme malých krajín by malo byť, aby sa bruselské financie nekrátili. Pokiaľ niektorý členský štát nezavedie politiku a la Margaret Thatcherová, mali by sme nad internými prehreškami Nemecka a Francúzska prižmúriť oko. Bod druhý sa už nezakladá na politickej taktike, ale na zmluvách platných v únii. Konvergenčné kritériá Maastrichtskej zmluvy z roku 1992, ktoré si vynútil práve bývalý nemecký minister financií Theo Waigel, mali za cieľ držať nakrátko výdavky ekonomík členských štátov únie. Dvakrát za rok musí každá krajina eurozóny Európskej komisii (EK) odovzdať údaje o stave rozpočtu, ktorého deficit nesmie prekročiť trojpercentnú hranicu. Pokiaľ sa tak stane, prídu na rad upozornenia, odporúčania a ak sa situácia nezlepší, môžu byť nastolené finančné sankcie až do výšky 0,5 percenta hrubého domáceho produktu danej krajiny. Pokiaľ by v únii všetko fungovalo ako má, Nemecko by muselo platiť, spolu s Francúzskom a pravdepodobne i Portugalskom. Nemohlo by predpokladať, že ho jeho elitné postavenie oprávňuje na svojvoľnú ekonomickú politiku a že disciplína platí len pre ostatných. Ani ako jeden z iniciátorov a propagátorov jednotnej meny a zblíženia ekonomík by si nesmelo nárokovať na osobitné postavenie a právo stáť nad spoločnými pravidlami. O princípoch sa nebude svojvoľne vyjednávať V skutočnosti Nemecko nič podobné nevyžaduje. Sám Eichel sa vyslovil za dodržiavanie zákonov a vyzval EK, aby vystúpila zo svojho tieňa. Jej predseda, Talian Romano Prodi bol pobúrený rozhodnutím Rady ministrov hospodárstva EÚ (Ecofin), ktorá ustúpila od finančných sankcií pre hriešnikov a hrozí Ecofinu procesom pred Európskym súdom. Apely Prodiho, Európskeho parlamentu a členov Konventu o budúcnosti Európy šli rovnakým smerom – Ecofin musí rešpektovať zákony EÚ v rovnakej miere ako všetky ostatné orgány. S podporou predsedu najsilnejšej frakcie Európskeho parlamentu (EP), kresťanským demokratom Hansom-Gertom Pötteringom sa Prodi usiluje presadiť rešpektovanie pravidiel bez ohľadu na postavenie krajiny. Udeľovanie výnimiek podkopáva dôveryhodnosť EÚ a únia tým dáva budúcim členským krajinám negatívny príklad. Doteraz Ecofin od kandidátov vyžadoval zdravé vedenie verejných financií, racionálne štrukturálne reformy posiľňujúce makroekonomickú stabilitu a dlhodobý rozvoj. Rozprúdila sa debata o neflexibilnosti Paktu stability a rastu, ktorý dostal prívlastok „zmluva do pekného počasia“. Ako sa však vyrovnať s obdobím dažďov? Návrhov je mnoho. Väčšina z nich chce zaviesť pravidlá i pre obdobie ekonomického rastu, ktoré v aktuálnej agende paktu chýbajú. Cieľom je prinútiť štáty nemíňať v čase pozitívnej konjunktúry, ale odkladať financie na horšie časy. Lenže minister Eichel zmeny paktu nepožaduje. Naopak, vyjadruje sa proti reformnej iniciatíve, ktorej tlak na neho dopadá zo všetkých strán. Najväčšiu snahu možno badať zo strany Nemeckého odborového zväzu (DGB), ktorý v snahe zabrániť úspornej štátnej politike žiada rýchlu a principiálnu reformu Paktu stability. Podľa nich jeho terajšia podoba zväzuje ruky národným ekonomikám, ktoré sa zo strachu pred porušením pravidiel ani v ekonomicky slabej fáze neusilujú umelo vytvoriť dopyt stabilizujúci zamestnanosť. Požiadavky DGB sledujú krátkodobý cieľ, keďže doteraz navrhované reformy prinesú krátenie výdavkov i v čase rastu. Eichel sľúbil EK, že jeho ekonomika bude najneskôr v roku 2006 pod trojpercentnou hranicou. Postoj Bruselu však nie je hlavným problémom jeho politiky. Sociálni demokrati strácajú dôveru voličov a v darčekovom balení podávajú kritické argumenty do rúk opozície. Nevydarené reformy, svojvoľne a nelogicky znejúce novovymyslené dane a porušenie ústavy kvôli zadlženiu štátu nad hranicu plánovaných investícií, sú dnes akútnymi prípadmi. Protiargumentácia celosvetovým porušením ekonomickej rovnováhy zatiaľ nevzbudila súcit opozície a ani finančné problémy susedného Francúzska nezvýšili jej dôveryhodnosť. Krajiny ako Rakúsko či Holandsko, dodržiavajúce pravidlá eurozóny, sa logicky na nemecký problém pozerajú veľmi skepticky. Čo sa nehodí, prispôsobíme Eichelov protiargument nie je celkom nesprávny a predseda EK Prodi to vie. Skupina siedmich odborníkov na ekonomiku, ktorú sám menoval, totiž dospela k jednoznačnej odpovedi na otázku, čo je dôvodom ekonomickej zaostalosti Európy v porovnaní s USA. Pod vedením politického poradcu komisie Andrého Sapira z bruselskej Université Libre bol preskúmaný celkový ekonomický systém únie s ohľadom na lisabonskú agendu a na vstup desiatky nových členských krajín. Podľa tejto lisabonskej stratégie z marca 2002 by sa EÚ mala do desiatich rokov stať najdynamickejšou a najkonkurencieschopnejšou ekonomikou sveta. Predsavzatia, v obrovskej miere formujúce politiku EÚ v oblastiach ekonomiky, sociálnych vecí a životného prostredia, si však nemôžu dovoliť všetky krajiny a zmluva dostáva ťažké rany. Že práve Nemecko, avantgarda ekologicky orientovanej politiky s vysokou úrovňou ochrany životného prostredia, ako aj sociálneho zabezpečenia a celospoločenskej solidarity, bude v takýchto problémoch, všetkých sprvu prekvapilo. Nie však potom, ako boli predložené strategické odporúčania na dosiahnutie rýchleho ekonomického rastu, ale i stability a jednoty rozšírenej únie. Principiálnymi chybami, ktoré sú typickými symptómami Európy, sú zvyknutie si na dané podmienky a nevôľa flexibilne sa prispôsobovať novej dobe. Problémy sú aj v oblasti manažmentu ľudských zdrojov. Hladké zabezpečenie mobility a podmienok na flexibilné reagovanie na ponuky európskeho pracovného trhu sú ešte stále kameňom úrazu starého kontinentu. Integrácia a európsky duch ešte očividne nespravili rozhodný krok vpred a ostýchavo stoja pred dverami európskych kabinetov. Riešením sú štrukturálne reformy a investície do vedy a vzdelania, v oboch prípadoch ide o stredno- až dlhodobé plány, deficit sa však musí dostať pod tri percentá čo najskôr. V tomto prípade môžu hriešnici rátať s tichou podporou Ecofinu, ktorý sa koncom októbra vyjadril k porušeniu trojpercentnej hranice deficitu v prípadoch Francúzska, Nemecka a Portugalska. Nemecko i Francúzsko, sociálne založené krajiny, známe komplikovanými štruktúrami a záľubou v byrokracii, to nebudú mať ľahké. Federatívna organizácia akékoľvek rozhodnutie ešte spomaľuje a komplikuje. Hoci komisár pre financie a menu Pedro Solbes všetkých troch vinníkov kritizoval a pri Francúzsku hovoril o neochote spolupracovať, konštatoval zároveň aspoň minimálnu mieru snáh o reformu a krajiny sa zaviazali, že svoje deficity čoskoro dostanú pod kritickú hranicu. Vychádza s láskavou podporou delegácie Európskej komisie v SR. Uverejnené názory sa nezhodujú s oficiálnymi stanoviskami Európskej komisie.