Vážený čitateľ,

oba dnešné príspevky o civilizácii delí mnohé v čase, ako aj v prežitej skúsenosti. Žiaľ, ich spoločnou témou je neustále sa vracajúci prízrak antisemitizmu, ktorého sme v Európe dnes opäť a znova svedkami. Našťastie existujú svedectvá, ktoré sa nedovoľujú iba prizerať. Antisemitizmus a xenofóbia jednoducho nie sú iba témami medzi inými témami. Nie každý o nich môže rozprávať. Aj tak by sa dalo označiť prvé spoločné posolstvo Špitzerovho listu do Tatarkovej večnosti s Beckovou analýzou morálnej výzvy izraelsko-palestínskeho konfliktu. Tam, kde miera utrpenia obetí presahuje hranice predstaviteľnosti, musia prísť k slovu tí, ktorí nie sú pozorovateľmi alebo náhodnými komentátormi cudzieho osudu. Bez skúsenosti špitzerovskej čiernej vrany alebo zakúpeného lístka pravidelnej autobusovej linky do Haify je intimita hlbokého nepriateľstva a antisemitská vášeň neexistujúcim fenoménom. Nie každý môže hovoriť o židovskom osude v prvej osobe jednotného čísla. Každý alebo takmer každý sa ho dnes môže v mediálnej metrixovej verzii zúčastniť. Zdá sa, ako keby povojnový záväzok z pochopenia hrôzy holokaustu strácal generačnými výmenami svoju záväznú podobu. Ulrich Beck upozorňuje na ňu novou globálnou skúsenosťou s emóciami. Globálna prístupnosť mediálneho obrazu núti zaujať stanovisko – v tomto prípade k izraelsko-palestínskemu konfliktu. Neutralizácia prežitej hrôzy v tomto obraze zasa dáva historicky novú šancu morálnej ľahkovážnosti pozorujúceho rozumu. Práve táto zmes sprostredkovaného poznania a postoja z odstupu uvoľňuje priestor predsudku. Ak dovolíte, to by mohlo byť ďalšie posolstvo oboch textov. Prečo však tam, kde niet už rozumu, rastie tradičná sila zakoreneného predsudku? Na oboch stranách. Prečo za neľahkými víťazstvami rozumu prepukne nakoniec podozrievavosť antisemitského nerozumu? Znova na oboch stranách. Múdrosť Špitzerovej spomienky na neľahkosť slovenského židovského osudu spočíva v tejto otázke. Neviem ako vy, ale osobne som ešte za jeden kontext. Nájdime v našej politrucky utáranej dobe opäť spôsob, ako sa vracať k vlastným historickým traumám, predsudkom – dejinám. To, že napriek politickej zmene si ich každá generácia na Slovensku nesie v tej alebo inej podobe so sebou, je jedna vec. Tou druhou zasa večne obnovovateľná skúsenosť dôvery – a teda snaha „nepodobať sa nepriateľovi – napriek prekážkam.