Milujem ruskú klasiku. Keď mám dobrý pocit, keď som uvoľnený, čítam Šolochova. Je jedno čo, pretože čítať jeho knihy je pre mňa sviatok. Najradšej sa však vraciam k Tichému Donu. Je to podľa mňa veľmi múdra kniha, nekonečné žriedlo poznávania ruskej, resp. kozáckej duše. Spôsob, akým Šolochov popisuje ich spôsob života, boj o zachovanie tradícií a svojbytnosti a vôbec celkový postoj jeho hlavných hrdinov k životu na mňa pôsobí veľmi realisticky a cítiť z nej pravdivosť. Je to kniha, ktorá na mňa celkom jednoznačne pôsobí katarzným dojmom. Čo som nedočítal? Už od mladosti mám taký zvyk, že knihu, ktorú zoberiem do ruky, vždy dočítam až do konca – a to aj v prípadoch, ak sa mi zdá, že naozaj nestojí za to. Musím sa však priznať, že nie celkom rozumiem momentálnej histérii okolo Harryho Pottera. Neviem, či by som dokázal prečítať niekoľko 400 až 800 stranových kníh s touto tematikou, najmä preto, lebo som už vopred čiastočne zaujatý. Ani jednu z tých kníh som totiž ani neotvoril, hoci dcéra ich má doma všetky. Aj keď som čiastočne na Pottera najmä kvôli dcére zvedavý, jednoducho nedokážem na túto knihu siahnuť, aj keď rozumovo neviem celkom jasne vysvetliť prečo.
