Moju pozornosť naposledy upútal rozhovor Veda nie je nikde luxusom (SLOVO č. 20/2001) s predsedom Slovenskej akadémie vied Štefanom Lubym. Ja sa už ani necítim byť vedcom a Boh mi je svedkom, že v tom pravom slova zmysle som sa ním ani nikdy necítil byť. Nemal som na to odvahu, resp. drzosť. Teda aspoň v tom zmysle, ako som ten pojem vnímal. Veda by teraz mala aktuálne riešiť otázku, ako Zem nezhumpľovať, kým sme tu my. To je však problém… Pokiaľ sa venovala tomu ako vyvinúť nejakú zbraň či prostriedky zvyšujúce životný komfort, takýto problém nemala, lebo v prebujnenom kapitalistickom systéme všetky tieto veci prinášali vidinu zisku. Sféra vedeckého pôsobenia sa teda úspešne etablovala do spoločnosti. Ale o peniaze by nemalo ísť v prvom rade. Jednoducho, nejaký vedecky objav (napríklad supravodivosť pri izbovej teplote) by mohol mať za následok výrazné nižšiu spotrebu energie. Inými slovami – menej by sa ťažilo. Obrovské ropné spoločnosti by išli do krachu a s nimi aj nadväzujúce položky. Týmto asi nie najvhodnejším príkladom som chcel povedať, že v konzumnej spoločnosti je skôr prioritu obrat, zisk, drancovanie prírody. To by však bolo treba zmeniť najprv vnímanie pojmu „životná úroveň“ medzi pospolitým ľuďom. Ukázať, že životné šťastie nie je v neustálom konzumne, hromadení statkov a v ustavičnom pachtení sa za niečím. To je, samozrejme, veľmi ťažké. Isteže, tieto vlastnosti boli potrebné na to, aby sme sa hneď, ako sme zliezli zo stromov (ak sme vôbec niekedy na nich boli), navzájom nepozabíjali. Teraz by bolo vhodné trochu pribrzdiť. Skôr by som teda úlohu vedy v tomto časovom úseku videl, paradoxne, nie v nejakej aplikačnej sfére, ale skôr v duchovnej. Možno filozofickej…
Pavel Koutný, Bratislava
