V súčasnosti sa v celom svete rozvíja veľká ekonomická reforma, ktorá sa skôr ešte iba začína. Jej základom je globalizácia ekonomiky. Tá postupne vytvára podnikateľské prostredie bez ohľadu na hranice jednotlivých štátov. K najvýznamnejším prekážkam, ktoré postupne rúca, patria daňové a colné bariéry. Zjednocuje ich, znižuje a dokonca aspoň sčasti aj celkom odstraňuje.
Pravda, to mení celý charakter ekonomiky. Podiel štátnych príjmov na rozdeľovaní hrubého domáceho produktu (HDP), ktorý dovtedy skôr narastal natoľko, že vo viacerých krajinách presiahol až polovicu HDP, rýchlo klesá. Tým však okrem iného začínajú aj vysýchať zdroje pre sociálnu orientáciu ekonomiky, ktoré dovtedy tiež skôr narastali a umožňovali čoraz rozsiahlejšie sociálne programy. Ale nielen to. Globalizácia natoľko zostruje svetovú hospodársku súťaž, že začína umožňovať zlikvidovanie celých národných ekonomík, alebo aspoň ich rozhodujúcich odvetví, vrátane poľnohospodárstva. Existuje teda hrozba vysýchania aj celých mnohých národných zdrojov pre sociálne programy.
Antiglobalizmus a eurooptimisti
To vedie k antiglobalizmu, ktorého jednotlivé prúdy sa obracajú proti tým svetovým organizáciám a nadnárodným korporáciám, ktoré sú nositeľmi globalizácie – Svetovej obchodnej organizácii, Svetovej banke a Medzinárodnému menovému fondu, ale i jednotlivým nadnárodným integračným spoločenstvám a najmä proti nadnárodným monopolom.
Riešenie však nie je v zastavení spoločensko-hospodárskeho pokroku, ktorým globalizácia nesporne je. Naopak, je v jeho ďalšom urýchlení, nevynímajúc posiľňovanie politickej integrácie a globalizácie, ktorá spätne podnecuje integráciu a globalizáciu hospodársku, najmä však v jej sociálnej preorientácii. Z tohto hľadiska je pozitívne, že do prvých radov tohto procesu sa začínajú stavať aj ľavicové strany, a to i transformujúcich sa krajín strednej a východnej Európy.
Dá sa povedať, že nielen za seba, za ČSSD a celú ČR, ale za týchto všetkých právom Miloš Zeman na stretnutí s Guyom Verhofstadtom, premiérom Belgicka, ktoré v polovici tohto roku prevezme predsedníctvo EÚ, 7. mája 2001 povedal: „My, eurooptimisti sa domnievame, že treba ísť ďalej, a sme radi, že Belgicko podporuje myšlienku, ktorej sa niekedy nepresne hovorí myšlienka federálnej Európy.“ EÚ by podľa toho mala mať nielen spoločnú ekonomickú, zahraničnú, obrannú, sociálnu, ekologickú politiku, ale aj spoločnú ústavu.
Spoluúčasť vo vytváraní fondov
Na rozdiel od pravicových, či dokonca úzko finančne kapitálových prúdov globalizácie ľavicové strany presadzujú sociálny program integrácie a globalizácie ako absolútnu prioritu. Na prvom mieste medzi 16 prioritami, v tomto prípade s absolútnou prioritou, uviedol sociálny program aj spomínaný belgický premiér.
Neľahkou otázkou je, ako tento integračný a globalizačný sociálny program zamerať a najmä z akých zdrojov ho financovať. Pri znižovaní daní, ciel i ďalších štátnych príjmov, najmä v súvislosti s privatizáciou, sú v podstate len dve možnosti: Vnútri ekonomiky sociálny rozvoj presunúť v čoraz väčšej miere na podniky, resp. za podmienky o to rýchlejšieho rastu miezd na spoluúčasť vo vytváraní sociálnych fondov samotnými pracujúcimi. Cestou premeny sociálneho zabezpečenia na čoraz dokonalejšie nemocenské, dôchodkové a ďalšie poistenie sa to už aj začína dariť, najvýraznejšie práve v krajinách Beneluxu. V medzinárodnom meradle treba posiľňovať pomoc menej rozvinutým krajinám, ktorá by perspektívne mala aj podstatne presiahnuť zatiaľ ešte stále nedosiahnuté jedno percento z HDP vyspelých krajín.
Ako je to na Slovensku
V transformujúcich sa štátoch strednej a východnej Európy a osobitne na Slovensku situáciu charakterizuje, že samé tieto krajiny pomoc potrebujú, čo by najmä v sociálnej oblasti malo uľahčiť, že na čele európskej integrácie sú štáty vedené vládami strán Socialistickej internacionály.
Príznačné je, že vnútri týchto transformujúcich sa krajín je v záujme získania konkurencie schopnosti v narastajúcej globalizácii trhu azda ešte silnejšie úsilie o znižovanie daní ako vo vyspelých krajinách západnej Európy. Napr. na Slovensku sa v tomto roku podiel daní a odvodov na HDP, ktorý bol ešte v roku 1998 35,7 percenta, zrejme zníži na 30,2 percenta. Pritom podľa vicepremiéra Ivana Mikloša je strednodobým cieľom SDKÚ v roku 2002 ďalej znížiť daň z príjmu právnických osôb o tri percentá a v nasledujúcom období do roku 2006 ročne o dve percentá až na 18 percent. Znižovať by sa mala i daň z príjmov fyzických osôb – v najnižšej sadzbe na 11 percent, v najvyššej na 40 pri zvýšení odpočítateľnej položky na daňovníka na 40 tisíc ročne.
Ale podpredseda vlády SR pre ekonomiku vôbec neuvažuje o tom, ako využiť toto zníženie daní na rozvinutie sociálnych programov zamestnávateľmi. To je aréna pre presadzovanie požiadaviek ľavicových strán, ku ktorým I. Mikloš a SDKÚ rozhodne nepatrí. Aréna pre tvrdý boj za tieto požiadavky, či už v rámci sociálneho zmieru alebo bez neho.
Autor (1932) je ekonóm a publista
