Všetci sa sťažujú, že knihy sú drahé. Všetci tvrdia, že riešenie nie je možné, ale nemienia podniknúť žiadne kroky. Všetci sú náramne pyšní na slovenský jazyk, ale čítajú v češtine. Pokrytectvo? Apatia alebo fatálna neschopnosť riešiť problémy? Túžba po vzdelaní alebo snobstvo?
V posledných desaťročiach prevládala závislosť a pohodlnosť prenechať bremeno zodpovednosti na prekladoch do češtiny, kde Slováci iba doplňovali českú stranu a sami, napríklad v prekladovej literatúre, prinášali už iba všeobecne uznávané hodnoty (čo je, pravdaže, takisto veľmi dôležité). K tomu ešte existovala komunistická ideológia, ktorá veľa vecí znemožňovala. Bolo to dané celkovým nezáujmom a slabosťou v spoločnosti, v odborných kruhoch, vo zvyku byť závislý, v nižšej intelektuálnej vyspelosti národa.
Po roku 1990 sa stav závislosti na českej strane ešte viac vyostril – Slováci čítajú po česky, no Česi nečítajú po slovensky. Príjem umeleckých prekladov podlieha veľkej náhodnosti a nesystematičnosti aj na českej strane. Slovenské vydavateľstvá zamerané na kvalitnú literatúru doslova živoria, a preto ich situácia nemôže byť iná. Musíme si uvedomiť, že na našom malom trhu nikdy nemôže fungovať také veľké a významné súkromné vydateľstvo, ako je napríklad vo Francúzsku Gallimard, ktoré plní úlohu centrálneho nakladateľstva.
Nádej v súkromných vydavateľstvách
Chýbajú nám preklady významných diel dnes už takmer klasikov literatúry tohto storočia, ako sú: Fuentes, Céline, Aymé, Paz, Oé, Andersch, M. Walser, M. Bradbury. Domnievať sa, že súkromné vydavateľstvo vydá dielo so ziskom, je omylom. Náklady spojené s autorskými právami, prekladom a cenou zodpovedajúcou našej kúpyschopnosti nemôže pokryť dostatočný dopyt trhu.
Podobné argumenty možno uviesť i na preklady súčasnej svetovej literatúry, svetového diania v literatúre. Tu vyzerá závislosť na českom jazyku doslova alarmujúco, pričom i situácia na samotnom českom trhu je veľmi chaotická, informačne zmätená a nedostatočná. Tieto diela sa môžu vydávať buď prostredníctvom štátneho vydavateľstva, alebo zároveň vytvorením finančne vhodného podporného modelu pre súkromné vydavateľstvá. Robia to tak vo Fínsku, Švédsku, či v Dánsku.
Narážam i na niekdajšiu existenciu Zlatého fondu literatúry. V slovenskom jazyku neexistujú napríklad žiadne rozsiahlejšie a hlbšie antológie z dejín výtvarného umenia, nieto zo súčasného diania. Pokiaľ sa však politické strany a spoločnosť rozhodnú nepodporovať humanitné vzdelanie a budú ho považovať za zbytočné (ako v Keni alebo v Ghane ), potom v tomto smere niet žiadnej nádeje. Argument liberálnych ekonómov – nech vydavateľ primerane zdvihne cenu – neobstojí, pretože kniha sa ako duchovný statok stáva nepredajnou na úkor financovania životu nevyhnutných tovarov.
Ako na to
Možné východiská vedúce k zmene situácie sú v zásade tri:
-
Vytvoriť, lepšie povedané, navýšiť z kapitoly ministerstva kultúry fondy na podporu literatúry a z nich dotovať jednotlivé publikácie. Fondy budú vždy trpieť nedostatkom prostriedkov, čo bude spravidla znamenať ich rozdeľovanie podľa stykov, prípadne korupcie, a nie podľa kvality titulu.
-
Vytvoriť silné štátne vydavateľstvo so silnou finančnou podporou, ktoré by bolo vlajkovou loďou na trhu, pričom súkromné vydavateľstvá by dopĺňali medzery.
-
Knižnice by boli nútené za dodatočne pridelené prostriedky z ministerstva odkúpiť taký počet kusov z daného titulu, ktorý by pokryl vydavateľovi náklady. To znamená: 90 000 Sk (priemer z domácej a zahraničnej publikácie) sa rovná 300 Sk. Tento počet krát 300 výtlačkov, približne jeden odkúpený výtlačok na desaťtisíc obyvateľov. Ďalej sto titulov do roka krát 90 tisíc korún sa rovná 9 miliónov korún navyše zo štátneho rozpočtu, čiže tri navyše zaplatené koruny na daniach jedného občana. Súvislosti s hospodárením štátu ponechám bokom.
-
Kombinácia všetkých troch možností.
Malá krajina – iné preferenčné výhody
Slováci sú malý národ, malá jazyková skupina, a preto nie je možné, aby sa pri financovaní literatúry riadil spôsobmi, ktoré sa uplatňujú vo veľkých jazykových skupinách, ako je anglická, francúzska, alebo španielska. Naše financovanie vyžaduje oproti veľkým štátom dodatočné náklady z celospoločenských zdrojov – štátneho rozpočtu a štátnych fondov. Na druhej strane má malá krajina iné ekonomické preferenčné výhody, ktoré treba takisto nepriamo zohľadniť. Ako príklad môžu poslúžiť škandinávske krajiny, kde sa verejnému financovaniu kultúry a umenia venuje náležitá pozornosť.
Autor (1968) je odborný asistent na Fakulte manažmentu UK v Bratislave
