Vždy bola medzi prvými v Uhorsku, Európe i na celom svete. A to nielen čo do bohatstva, vzdelania, umenia, ale aj pamätnými menami a činmi. Perla Slovenska – Banská Štiavnica.
V 12. storočí hýrila zlatom a striebrom, stretávali sa v nej obchodné a diplomatické cesty, boli tu pevnosti pripravené odolať tureckými nájazdom. V 19. storočí sa tu zrodila a prekvitala prvá Lesnícka vysoká škola v Európe a ešte rok predtým prvá Banícka akadémia sveta. Mestečko premenúvali od Schemnitzu, Bélabánya až po Štiavnicu, chválili ju, velebili, ale i opúšťali a nechali pustnúť. Jednako však dodnes existuje bodka na mape, kde ešte stojí škola, ktorú navštevovali hviezdni básnici, literárne „áčka“ Andrej Sládkovič a Alexander Petrovič, preslávaný ako Sándor Petöffi.
Na spodnom konci Trojičného námestia, odkiaľ stúpa kamenistá cesta k slávnej, dnes už postupne sa rozpadávajúcej škole, bývala Ona – žena žien Marie Pischlová v pyšnom meštianskom dome, po ktorom iba pokukovali večne chudobní študenti s nevypočutými túžbami. Možno omylom, možno dejinnou náhodou jej malo prischnúť meno symbolizujúce všetky druhy ľúbostí – Marína.
Vzťah k literatúre v každej generácii
Dni poézie, ktoré mali tohto roku v Banskej Štiavnici premiéru, oživili nielen spomienku na svojho „pohronského slávika“ Andreja Sládkoviča a jeho nasledovníkov na básnických cestách, ale mali do našej postupne ochudobňovanej kultúrnej krajiny predovšetkým vniesť bohatstvo, ktoré máme. Lebo „my nemáme egyptské pyramídy, románske katedrály, germánsku hudbu, ale národ náš si postavil pomník nehynúci jedinečným darom, ktorý mi dala slovenská poézia a pieseň“, odkazuje vlajkonosič romantickej generácie, ktorá dala Slovensku Detvana, Smrť Jánošíkovu a Marínu.
Tradíciu založiť a zanietiť pre ňu nasledovníkov nebýva v programe funkcionárskych velikášov a inštitúcií. Dni poézie v Banskej Štiavnici pripravili a tehlu k tehle kládli iba domáci: samotné mesto a mestská knižnica, Evanjelický farský úrad, Základná škola A. Sládkoviča, miestny hotel Grand, Pohronské osvetové stredisko zo Žiaru Živena a Únia žien Slovenska.
Program prvého z Dní poézie mal zároveň pracovný i slávnostný priebeh. Mimosúťažná prezentácia básnických diel predstavila v osobitných vystúpeniach žiakov základných a stredných škôl a popoludní dospelých recitátorov. V prednášanej poézii prevládala moderná domáca tvorba od Smreka, Novomeského, Rúfusa, Válka, ale i zahraničné ukážky z Heineho a Préverta, z klasického repertoáru Hviezdoslav a štúrovci.
Vzťahom k literatúre sa veru školáci generačne neodlišovali od tých skôr narodených, pričom priam dojemne pôsobili verše vychádzajúce z úst mentálne postihnutých detí.
Inšpirácia Marínou
Patrónkou premiéry Dní poézie bola prvá javisková predstaviteľka Maríny, ktorá verše Sládkoviča i iných slovenských básnikov predniesla v recitačných koncertoch na troch kontinentoch. Máriu Kráľovičovú pomenoval kedysi básnik Štefan Krčméry menom Marína. Bola to ona, ktorá stvárnila tento „najväčší úlovok slovenskej poézie v dejinách“ na doskách Slovenského národného divadla v pamätnej réžii Jozefa Budského a ktorú básnik Miro Válek defiloval ako predstavenie storočia. Orchestru umelcov na čele s literátom A. Matuškom, maliarmi J. Mudrochom a D. Millym, dramaturgom J. Félixom a skladateľom A. Očenášom sa podarilo preniesť na dosky, čo znamenajú svet, stelesnený symbol ľudskej lásky s láskou k národu.
Živá Marína vystúpila tentoraz v Banskej Štiavnici spolu s mladými recitátormi, inšpirovala ich. Jej večerný recitačný koncert sprevádzali muzikanti a speváci z celého regiónu.
Banská Štiavnica bola zas na chvíľu európskym a svetovým mestom, hýriaca nielen zlatom a striebrom obrovského bohatstva slovenskej poézie, ale i „diamantom, ktorý v hrudi nezhnije“.
Autor (1952) je publicista
