Podľa hlavného smeru v politickej ekonómii už problém vlastníctva neexistuje. Súkromná forma je dominantná a odpoveď na naliehavé sociálne otázky súčasnosti znie: privatizácia. Programové dokumenty sociálnych demokratov a odborov sa tejto otázke vyhýbajú. Socialistická ľavica sa k nej stavia rozporuplne – s ohľadom na to, aké vlastnícke vzťahy dnes i v budúcnosti umožnia najvyššiu mieru ľudského blahobytu, dôstojnosti a spravodlivosti.
Možno súhlasiť s Bodom Zeunerom, ktorý tvrdí, že „tento teoretický zmätok prispieva na národnej aj na medzinárodnej úrovni k praktickej bezmocnosti ľavice voči neoliberálnej privatizačnej stratégii.“ Vlastnícke vzťahy – ako „vzájomné vzťahy medzi jednotlivcami vzhľadom na materiál, nástroje a produkty práce“ – ovplyvňujú prostredníctvom formovania záujmov a cieľov v spoločenskej produkcii rozhodovaciu sféru a mocenské pomery v spoločnosti, formy nadobúdania vlastníctva a rozdelenia príjmov, a teda aj reprodukciu a spôsob regulácie výroby. Problematika vlastníctva z hľadiska vlastníkov, objektov vlastníctva, uplatňovania vlastníckych práv, disponovania s vlastníctvom, privlastňovania a iných spoločenských pomerov má aj naďalej zásadný význam pre spoločnosť, jej stav a budúci vývoj.
Dva analytické predpoklady
Očividnou sa táto úloha stala počas transformácie socialistických krajín, keď sa do centra pozornosti postavila zmena vlastníckych vzťahov. Aj keď sa v praktickej politike nastolením tejto otázky v abstraktnej podobe nič nezíska, možno naraziť na konkrétne formy a účinky vlastníckych vzťahov vždy, keď sa budeme zaoberať politikou životného prostredia, zamestnanosti, sociálnou politikou atď. Neznamená to zredukovanie všetkých sociálno-ekonomických otázok na problém vlastníctva. Určité vlastnícke vzťahy pripúšťajú odlišné usporiadanie hospodárskeho systému a rozličné varianty hospodárskej politiky. Zvolenie si istej formy vlastníctva je síce základom, neurčuje však celý systém.
Historický obsah a usporiadanie vlastníckych vzťahov sú rozhodujúce vo vzťahu medzi vlastníctvom a efektívnosťou. Ak sloboda, dôstojnosť a sebaurčenie vytvárajú predpoklady na to, aby bol človek subjektom, a nie objektom rozhodovacej moci a zodpovednosti, a teda mohol disponovať výrobnými prostriedkami, potom vlastníctvo v akejkoľvek forme nesmie byť pre socialistov cieľom a hodnotou samou osebe, ale „iba“ formou spoločnosti, v ktorej sa dovŕšilo privlastňovanie si prírody.
Nezávisle od našich morálnych predstáv, prianí a vízií historicky prežije tá forma vlastníctva, ktorá sa ukáže byť efektívnou z troch aspektov: vo vzťahu alokácie výrobných síl voči príslušným potrebám (alokatívna efektivita), vzhľadom na vývoj výrobných síl (inovatívna efektivita) a so zreteľom na efektivitu pri garantovaní spoločensky akceptovateľných životných podmienok (sociálna efektivita).
Pre opätovné nastolenie otázky vlastníctva treba vytvoriť predovšetkým dva analytické predpoklady: rozbor vlastníckych vzťahov v socializme minulého storočia a jeho zlyhania a rozbor vlastníctva a jeho vývojových trendov v postfordovskom kapitalizme súčasnosti.
Erózia sociálnych vymožeností
Dôležitosť problematiky vlastníctva sa ukázala aj pri hľadaní príčin zlyhania reálneho socializmu, hoci aj teoretické nedorozumenia, neschopnosť, vonkajší tlak, subjektívne omyly a iné faktory zohrali svoju úlohu. Absencia vlastníctva, s ktorým by sa mohol stotožniť produkujúci jednotlivec, mala dva ďalekosiahle následky.
Predovšetkým chýbala motivácia indivídua na základe nakladania s majetkom a nadobúdania vlastníctva. Spoločnosť tak bola, v protiklade ku všetkým politickým vyhláseniam a organizovanej vôli, nepriateľská voči inováciám a beznádejne zaostávala za kapitalizmom v súťaži o dominanciu vo vedecko-technickej revolúcii.
Druhým faktorom bolo odstránenie pôsobenia regulačného trhového mechanizmu vytvorením štátneho vlastníctva a systému centrálneho plánovania. Následkom toho sa objavil despotizmus, nepružnosť, chybné plánovanie, plytvanie zdrojmi, nedostatok a čierne trhy.
Oba tieto faktory viedli k erózii ekonomických základov viacerých sociálnych vymožeností a spôsobili podriadenosť socializmu voči kapitalizmu. Keďže mnohoraké pokusy reformovať a zefektívniť hospodársky mechanizmus v histórii praktického socializmu zlyhali, ponúka sa tu – tvárou v tvár dynamickému rozširovaniu kapitalizmu – záver, že výrobné sily a stupeň vývoja spoločnosti nebol dostatočný na akceptovanie celoplošného spoločenského vlastníctva.
V. I. Lenin si bol tejto nepripravenosti vedomý, keď založil prežitie ruskej revolúcie na závislosti od prelomu v Nemecku, krajine s neporovnateľne viac rozvinutými výrobnými silami, a požadoval, aby po formálnom zoštátnení revolučnou konfiškáciou nasledovalo „skutočné zoštátnenie výroby“. To znamená, že poznal problém stupňa zrelosti podmienok a kroku zoštátnenia, ale pravdepodobne si myslel, že ho môže vyriešiť aj v obrátenom poradí. Nová ekonomická politika (NEP) spočívala na pochopení tohto omylu, no po jeho smrti bola prerušená.
Transnacionálny charakter hospodárstva
Klasické zdôvodnenie radikálneho riešenia otázky vlastníctva vyvlastnením a vytvorením štátneho vlastníctva spočíva v raste zoštátňovania výroby na jednej strane a v raste koncentrácie a centralizácie vlastníctva pri zbedačovaní proletariátu na strane druhej. Rozšírenie tohto tvrdenia o teóriu imperializmu, korporatívneho kapitalizmu a, samozrejme, rovnako o teóriu „všeobecnej krízy“ obsahuje modifikácie. Tento trend sa však pripisuje vyostreniu základného protikladu, smerovaniu na vrchol krivky v tendenciách reálneho vývoja vlastníctva. Prognóza sa však nepotvrdila, potenciál a budúcnosť kapitalizmu sa odhadli zle. Na ktoré modifikácie vlastníckych vzťahov treba upozorniť?
Uskutočnila sa naozaj rozsiahla koncentrácia a centralizácia. Vznikali a vznikajú medzinárodné monopoly a korporácie, ktoré sa čiastočne vymkli spod národnej vnútroštátnej regulácie, alebo si ju podriadili. Vďaka novým formám finančného kapitálu sa rozvíja proces nakladania s cudzím majetkom, odbúravanie nákladov a rizík pri zhodnocovaní kapitálu a ich presun na spoločnosť. Na jednej strane je napríklad vlastníctvo akcií a fondov rozdrobené, na druhej strane však dispozícia týmito masami kapitálu ostáva v rukách niekoľkých bánk a kapitálových fondov.
Tento vývoj v žiadnom prípade neprebiehal tak priamočiaro, ako sa pôvodne predpokladalo. Spolu s enormným rastom kapitalistického hospodárstva a so vznikom nových hospodárskych odvetví došlo často k prerušeniu tendencie koncentrácie a centralizácie kapitálu. Inovačná dynamika vždy vytvorila priestor na vznik malých a stredných podnikov a nových foriem vlastníctva v nových výrobných odvetviach. Marx podcenil rozsah a dynamiku inovácií predovšetkým v oblasti spotrebných tovarov, ktoré viedli k vytvoreniu množstva nových výrobných odvetví s hlboko diferencovanou štruktúrou.
Napriek tomu však dochádza k zoštátňovaniu. Okrem foriem vlastníctva typických pre 19. storočie vznikajú iné, nie typicky kapitalistické formy: družstevné, štátne, komunálne, medzinárodné vlastníctvo, verejný majetok a zmiešané formy vlastníctva. Okrem toho sa zachoval malý a stredný kapitál, prevažne živnostníci. Novú dimenziu dosiahlo medzinárodné hospodárstvo. Aj vlastníctvo získava transnacionálny charakter, nakladanie s ním sa stavia do medzinárodného kontextu. Súvislosti medzi vlastníctvom, jeho nadobúdaním a dispozíciou s ním sa tak stávajú zamotanejšie a neprehľadnejšie.
Zreteľná vnútorná diferenciácia
Došlo k značným zmenám v charaktere získavania vlastníckych práv. Vznikli spoločenské formy nadobúdania vlastníctva, ktoré neboli anticipované. Kapitál je viazaný národnými a medzinárodnými regulačnými mechanizmami. A hoci ich dnes do istej miery ovláda alebo ich dokáže vybalansovať a pracuje na tom, aby tieto obmedzenia potlačil, naďalej zostáva skutočnosťou relativizácia absolútnych dispozičných práv. 30 až 50 percent domácej výroby sa odvádza na daniach a iných dávkach.
Narastá význam nehmotných výrobných síl (informácie, poznanie), a s tým spojenej infraštruktúry. Do okruhu výrobných síl sa vťahujú aj nové prírodné prvky, ako napríklad gény, vysielacie vlny, vesmír atď. To znamená, že sa konštituuje vlastníctvo vo vzťahu k veciam, ktoré doteraz neboli predmetom vlastníckych vzťahov. V prípade nových výrobných síl – predovšetkým v oblasti vedy, poznania a informácií – verejnosť mlčky akceptuje štátne vlastníctvo, ktoré sa môže predávať, napríklad licencie na génovú manipuláciu, certifikáty v oblasti životného prostredia.
Výroba tak v rastúcej miere siaha po takých výrobných prostriedkoch a štruktúrach, ktoré sú verejným majetkom. Súkromné privlastnenie sa potom robí vyvlastnením spoločnosti, a to často aj bez odškodnenia alebo formou tichého súkromného užívania. Informácie, poznanie, skúsenosti a kultúra sa vťahujú do kapitalistického obehu a privatizujú sa nielen ako výrobné prostriedky, ale používajú sa na totálne ovládnutie a manipuláciu konzumentov.
Robotnícka trieda už dávno nie je proletariátom, ktorý nemôže stratiť nič okrem svojej chudoby. V porovnaní s minulým storočím môže stratiť veľmi veľa: odbory a spolurozhodovanie v podnikových inštitúciách, vysokú životnú úroveň, nárok na sociálne zabezpečenie v prípade choroby, nezamestnanosti a staroby, ale i značnú mieru spoločenského vplyvu na parlamentnú demokraciu. Veľa dôležitých cieľov robotníckeho hnutia 19. storočia sa totiž v rámci fordovského kapitalizmu uskutočnilo. Nedošlo však k transformácii tejto triedy na šedú masu. Naopak, existuje tu zreteľná vnútorná diferenciácia, tvoria a presadzujú sa obmedzené čiastkové záujmy.
Odcudzenie nakladania s majetkom
Zbedačovanie sa prejavuje celkom iným spôsobom, ako sa očakávalo. Zatiaľ čo mzdy a počty zamestnancov v rozvinutých kapitalistických krajinách nezaznamenali za posledných sto rokov žiadne dramatické zmeny v zmysle polarizácie, nebezpečná sociálna trhlina sa tiahne medzi dvoma tuctami najbohatších krajín a zvyškom sveta. Rozdiely v príjmoch na obyvateľa (k čomu sa ešte pridáva vnútorná sociálna diferenciácia) medzi najbohatšou a najchudobnejšou tretinou sveta sa za posledné storočie zväčšil približne šesťnásobne a rapídne narastá ďalej. Absolútne vyjadrenie počtu ľudí žijúcich pod hranicou chudoby stúpne z 1,2 (v roku 1987) na 1,9 miliardy v roku 2015. Ak v súčasnosti ešte existuje proletariát, tak v rastúcej miere v rozvojových krajinách.
Treba konštatovať silnú vnútornú diferenciáciu kapitalistického vlastníctva a vznik jeho nových foriem. Právne vlastníctvo je síce formálne späté s dispozičnou právomocou, no v ekonomickej realite sa toto právo často deleguje na manažment, ktorý nie je identický s vlastníkom a podnikateľom, ale vyvinul sa ako relatívne samostatná forma výkonu moci a odvodzuje z toho nároky na privlastnenie. Tak sú v akciovej spoločnosti formálno-právne vlastníkmi majitelia akcií a svoje vlastníctvo uskutočňujú využívaním hlasovacieho práva, ziskom dividend alebo akcií. Toto formálne vlastníctvo však nie je nevyhnutne spojené so skutočným dispozičným právom a rozhodovacou právomocou.
Nakladanie s majetkom sa presúva čiastočne na správcov majetkových fondov a na banky a ako ďalšia vrstva sa medzi vlastníkov a objekt vlastníctva vsúva manažment. K tomu sa pripája aj sieť právnych ustanovení a obmedzení, vonkajších súkromných a verejných kontrolných inštitúcií, ratingové agentúry, priemyselné skúšobne, ktoré ovplyvňujú dispozíciu a rozhodovanie o majetku. Dochádza k odcudzeniu nakladania s majetkom. Štátna moc a nakladanie štátu s časťou príjmov a ziskov sa samo stalo priestorom sociálneho a konkurenčného konfliktu. Oblasť štátnej moci – ale i komunálna, a čoraz výraznejšie aj nadnárodná úroveň – je relatívne samostatná a neleží v priamom dosahu kapitálu. V dôsledku parlamentnej demokracie je vystavená iným vplyvom.
Význam diskusie narastá
Zdá sa, že prirodzený vývoj našej spoločnosti smeruje k radikálnej zmene celého systému. Nepochybne to však neznamená vzdať sa diskusie o spoločenskom usporiadaní v kapitalizme. Východiskom pre realistickú politiku musí byť skutočnosť, že v národnom ani v medzinárodnom rámci nemajú vlastnícke vzťahy monolitnú štruktúru. Treba preto vytvárať podobne diferencované stratégie a spoločenské alternatívy: globálny charakter výroby, prepojenosť výrobných vzťahov. Vzájomná závislosť výrobných síl a rozporov medzi nimi zjavne neznamená, že len jednotná obsiahla globálna stratégia zabráni chybám a slepým uličkám vo vývoji spoločnosti.
Pole pôsobnosti socialistickej vlastníckej politiky je tak v súčasnom kapitalizme oveľa rozmanitejšie a širšie ako na začiatku 20. storočia. Predovšetkým vysoko rozvinutým kapitalistickým štátom sa oplatí znovu zvážiť alternanívnu hospodársku politiku, aká sa už dlho pred kolapsom vypracovala napríklad vo Francúzsku, Švédsku a Taliansku. Tentoraz však založenú na praktických skúsenostiach na všetkých úrovniach a vo všetkých oblastiach hospodárstva, a to aj z práce odborov či mimoparlamentnej opozície. Dôležitým riadiacim nástrojom v rámci koncepcie demokratickej prestavby hospodárstva je najčastejšie demokratická kontrola zásadných rozhodnutí, ktoré určujú základnú štruktúru trhu.
Demokratické riadenie ekonomických štruktúr však musí zostať na úrovni, kde sa ešte dá hovoriť o priamej zainteresovanosti. Spoluúčasť na rozhodovaní musí prinášať citeľné dopady na nositeľov rozhodnutí. Nové formy vlastníctva na jednej strane komplikujú situáciu, na druhej strane však otvárajú dvere alternatívnej politike. A práve v čase, keď hrozí strata istých sociálnych vymožeností, získava diskusia o vlastníctve vo verejnom sektore a tvorivé hľadanie alternatívnej politiky v oblasti vlastníckych vzťahov rastúci význam.
Autor (1952) vyučuje národohospodársku náuku na Akadémii pre ďalšie vzdelávanie Nadácie Rosy Luxemburgovej v Drážďanoch.
Text prevzatý z mesačníka UTOPIE kreativ, č. 127, máj 2001. Preložila Tatiana SúĽovská
