Úpenlivo rozmýšľam, kde je hranica medzi popisom faktov a fantáziou. Rovnako si lámem hlavu nad tým, kde je deliaca čiara medzi literatúrou a publicistikou. „Zúrivý reportér“ Egon Ervín Kisch, ktorého stopy toľkí sledujú, asi nemal čas a ani chuť nad tým rozmýšľať. Ak by si aj našiel, zrejme by zavrhol akýkoľvek faktometer, mykol by plecom a povedal by zvyčajné: „Prečítajte si ma.“
V mene „zúrivého reportéra“ z iniciatívy jeho manželky Gizely a jej dedičov založili v zmysle jeho závetu a želania Cenu Egona Ervína Kischa. Vznikla pred jedenástimi rokmi ako posledná v Československu a po jeho rozdelení zostala jedinou spoločnou cenou, tradične udeľovanou českým a slovenským spisovateľov za literatúru faktu. Postupom času sa medzi slovenskými a českými tvorcami stala mostom pre pocit zbližovania, výmeny názorov a kontinuitu. Stretnutia sa striedavo konávali na zámku Dobříš, o ktorý neskôr českí spisovatelia prišli. Ostal im však kaštieľ v Slavkove na Morave a Slovákom Dom spisovateľov v Budmericiach.
Tam sa v rámci trienále po troch rokoch vrátilo v závere júna po letnom slnovrate spoločné stretnutie. Pol stovky spisovateľov, ktorých tesne predtým prijal prezident Rudolf Schuster a pohostil český veľvyslanec Rudolf Slánský, sa mohlo právom cítiť nie ako v cudzine, ale ako doma.
Stretnutie obsiahlo tri kapitoly: slávnostnú, pohostinnú a pracovnú. Slávnostná mala tri vysoké vyvrcholenia. Prvé: Ladislav Ballek, terajší náš veľvyslanec v ČR prišiel z Prahy, aby ako bývalý poslanec predniesol faktickú poznámku v podobe brilantného fejtónu. Druhé: Ladislav Chudík sa hneď v úvode, pred ukážkami víťazov, blysol dvoma klenotmi v podobe poézie – jesenným Kostrom a novoročným Seifertom. A výšava tretia: záplava faktov o množstve, úsilí a úrovni napodiv stále vychádzajúcej literatúry, ako ju prezentovala tohtoročná predsedníčka moravsko-česko-slovenskej poroty Terézia Michalová, sprevádzaná ukážkami z kníh, ďakovaním odmenených, kyticami, muzikou a pesničkami z oboch brehov rieky Moravy. Zdôraznila literu múdreho a príkladného štatútu, podľa ktorého „porota pri udeľovaní rozhoduje nezávisle a pokiaľ by na ňu robil ktokoľvek nátlak, všetci jej členovia musia abdikovať“. Chvalabohu, neabdikovali!
Fakty a fantázia sú zrejme súrodenci
Prvá kapitola, hoci slávnostná, ma presvedčila, že ani v umení faktu sa medze fantázii a tvorivosti nekladú, tobôž ešte v rozsahu tematickej palety. Zároveň bola aj odpoveďou na šírku definície tohto žánru. Rozhodujúcou krstnou mamou takmer všetkých diel je história. Bez nej by slávnosť obišla naprázdno. Teda žiadne, hoci „oneskorené“ reportáže, nič „zúrivého“ k žeravej horľavine dneška. Za to som sa z Princa Evžena Savojského, odmeneného jednou z hlavných cien, a aj z úst jeho tvorcu Karla Richtera dozvedel, že bez dopovedania aj fakty ostanú ošklbané a holé. Dal by som hlavu do slučky za to, že scéna medzi zaľúbenou grófkou už-už sa snažiacou sprevádzať hrdého osamelého vojvodcu, ktorú prekazil lokaj „pána bitevných polí“, sa nikdy nestala, tak ako sa nekonalo stretnutie Márie Stuartovej s Alžbetou, ktoré si vymyslel Schiller. Fakty a fantázia sú zrejme súrodenci, ak nie dvojčatá.
Ešte väčšmi to platí o poetizácii témy. Slovenskú hlavnú cenu E. E. Kischa za Čierny piatok sedemnásteho novembra dostal autor krehkých veršov a súčasne vnímavý reportér a publicista J. Leikert. Neusilujúc sa vyhýbať citovej zložke popisuje zatvorenie českých vysokých škôl v roku 1939 a osudy rodín popravených študentov.
Mnohoraká paleta plejády ocenených prémiami a cenami siaha od ponoru do mora dejín v Bitke o Pacifik počas druhej svetovej vojny (Miloš Hubáček) cez mapovanie púte zabúdaného Fotografa slávnych Beatles (Marián Pauer), podrobný rešerš Mníchovskej zrady (Bořivoj Čelovský), známe a známejšie Masky a tváre novej elity (Marián Leško), nečakanú a pútavú aktualitu z Ruska o Ríši na konci sna (Peter Kubíny), Kone pre Františka Holčáka (Břetislav Olšer), až po dokument Piatu kartu berie smrť (Jindřich Marek). Pre prémiu si zo zdravotných dôvodov nestihla osobne prísť stále píšuca 90-ročná legenda Adolf Braland. Za jeho nežné a pútavé Pražské promenády cenu prevzala jeho dcéra Karolína.
Aj literárne lásky idú cez žalúdok
Ďalšie kapitoly, ktoré už nezachytával Slovenský rozhlas, bez účasti prominentov a slávnostného ornamentu prejavov, mali pohostinný a familiárny ráz. Prebiehali pri moravských koláčoch, pražskej šunke a osobných, všetky hranice zmazávajúcich rozhovoroch. Projekty zajtrajška sa nerodia v komisiách, uzneseniach a pátose, ale z úprimnosti a dobrej vôle, tvárou v tvár. Vyvrcholením slovného, aj realistického hodovania, veď i literárne lásky idú cez žalúdok, bolo rýdzo slovenské pečené prasiatko.
Prasačinky v medzinárodnom, čiže česko-slovenskom kontexte zavŕšili toto medzinárodné pracovné stretnutie prinášajúce podnetné inšpirácie pre nežnú literatúru faktu. Seminár prezentoval objavným spôsobom a neuveriteľnou dôkladnosťou mužsko-ženské vzťahy. Vyše hodinová úvodná prednáška bola len zlomkom toho, čo popri inej robote historik Roman Holec pozbieral z archívov, korešpondencie a dobových záznamov a čo v minulosti faktografi zrejme považovali za tabu. To by sa čitatelia čudovali, aké „skúsenosti“ si vymieňali velikáni, aj malí páni našich dejín, vrátane literátov.
Hľadanie hraníc
Vďaka usporiadateľom stretnutie česko-moravských a slovenských spisovateľov oplývalo pohodou, zábavou, najmä však podnetnou diskusiou plnou faktov i možností porovnávania. Hľadali a nachádzali sa odpovede na otázky: Kde je hranica medzi popisom faktov a fantáziou? Kde leží deliaca čiara medzi literatúrou a publicistikou?
Jedna z odpovedí je zdanlivo jednoznačná: hraníc niet. Tam, kde sa neprekročí podstatná hranica hľadania ľudskej pravdy, historickej, aj súčasnej. Tam, kde autor má svedomie – ak nie národa, tak aspoň svoje vlastné. Meradlom pre tých, čo sa práve chystajú začať písať, by malo byť nielen ono werichovské „nerád by som čosi mizerného počul, čo som kedysi sám povedal“, ale aj to kischovské – odvaha môcť povedať svojim budúcim čitateľom: „Prečítajte si ma.“
Potešilo ma stretnutie českých a slovenských spisovateľov literatúry faktu, ktoré bolo tento raz opätovne na Slovensku. Tým väčšmi, že prestížna Cena Egona Ervína Kischa, udeľovaná pri týchto našich stretnutiach striedavo v Čechách, na Morave a na Slovensku, je nateraz jediná spoločná, ktorá pretrváva. Stretol som sa rád s účastníkmi nielen pre tento samotný zbližovací fakt, ale aj preto, že mám k tejto tematike vlastný vzťah. Môj otec sa zapodieval dokumentárnymi filmami, ja sa zaoberám literárnym mapovaním faktov, ktoré som osobne zažil, overil a študoval z oblasti histórie i súčasného diania. S autormi spoza Moravy, aj domácimi sme si priateľsky pohovorili. Pri tejto príležitosti som ich pozval na návštevu východoslovenského kraja.
Rudolf Schuster, prezident SR
Radi sme poskytli priestory v našom zastupiteľskom úrade pre stretnutie českých a slovenských spisovateľov literatúry faktu pri príležitosti udeľovania ceny Egona Ervína Kischa za najlepšie dielo tohto žánru v oboch našich krajinách. Literatúra faktu má ambíciu byť literatúrou pravdy – pravdy o našich dejinách, o našom živote, našej dobe i o osobnostiach, ktoré ju vytvárali a vytvárajú. A je len dobre, že práve v tejto oblasti je spolupráca spisovateľov oboch krajín taká tesná, že neustále majú čo povedať čitateľom v oboch krajinách. Naviac mám k tejto cene i osobný vzťah. Poznal som Kischa v detstve a v mladosti, bol skvelým človekom, nezabudnuteľnou osobnosťou. Neskôr som prečítal takmer všetko, čo Kisch, „zúrivý reportér“, novinár a zároveň jeden z posledných príslušníkov veľkej generácie pražských židovskonemeckých spisovateľov, ako boli Kafka, Rilke, Brod a ďalší, napísal. Je pre mňa doteraz vzorom, s ktorým porovnávam kvalitu súčasnej novinárskej produkcie a je poľutovaniahodné, že existuje len málo novinárov, ktorí v porovnaní s týmto už polstoročia nežijúcim autorom obstoja.
Tomáš Horkay
