Na tému fajčenia a jeho škodlivosti sa toho už veľa popísalo. Oveľa menej sa však urobilo pre to, aby sa tento škodlivý zvyk stratil nielen zo života fajčiarov, ale i celej spoločnosti.
Aj keď nie všetci ľudia sú fajčiarmi, tento zlozvyk sa naozaj týka celej spoločnosti. Ničí totiž zdravie i nefajčiarov vystavených dymu z tabakových výrobkov až do takej miery, že počet ľudí zomierajúcich na rakovinu spôsobenú pasívnym fajčením neustále stúpa. Toto je iba jeden z najhorších prejavov pasívneho fajčenia, pričom existuje široké spektrum iných, ktoré znehodnocujú život nefajčiarov. Napríklad pasívni fajčiari okrem iného trpia aj zníženou potenciou.
Neslávne prvenstvá
Ďaľšou smutnou skutočnosťou je fakt, že poškodenie zdravia v prípade nefajčiarov sa zvyšuje najmä vtedy, ak ide o deti a mladistvých, pričom mnohí z nich sa neskôr stávajú aktívnymi fajčiarmi. Podľa prieskumu Svetovej zdravotníckej organizácie z roku 1998, ktorý sa urobil v 21 európskych štátoch a v Kanade, má Slovensko dve alarmujúce prvenstvá v dvoch najnižších vekových kategóriách. Je na prvom mieste vo veku 11-ročných detí (25% dievčat a až 50% chlapcov) a vo veku 13-ročných (41% dievčat a 73% chlapcov), ktoré sa po prvý krát pokúšajú fajčiť. Podľa posledných skúseností tento trend naďalej stúpa.
Vinu za fajčenie detí a mladistvých však nemožno dávať len „ulici“. Ťažisko býva i v rodičoch – aktívnych fajčiaroch. Je to neuveriteľne zarážajúce, že mnohí rodičia môžu byť k zdraviu svojich detí, často ešte nenarodených, takí ľahostajní, keď tehotná žena sama fajčí alebo musí vdychovať tabakový dym od svojho partnera. Na druhej strane šokuje, že štát môže byť taký ľahostajný pri ochrane práva detí na zdravie v takýchto rodinách, pričom tie majú, podľa prijatého Dohovoru o právach dieťaťa, na to nárok. A netýka sa to iba zdravia, ale i hmotného zabezpečenia. Je veľa prípadov, keď rodičia prefajčia alebo prepijú to, čo dostanú – či už v podobe rodičovského príspevku, prídavkov, alebo sociálnej podpory – a deti tým, samozrejme, trpia.
V spomínaných a podobných prípadoch sa fajčiari ukazujú nielen ako sebeckí a arogantní, ale i ako bezohľadní ľudia. Je preto zrejmé, že fajčenie sa ani zďaleka nemôže považovať iba za súkromnú vec jednotlivca, ako by sa to mohlo v prípade alkoholizmu, ale je celospoločenskou záležitosťou a zároveň aj meradlom nekultúrneho správania sa fajčiarov voči nefajčiarom. Napríklad v USA percento fajčiarov ubúda a väčšina z nich je z nižších sociálnych vrstiev. Zdá sa, že tento trend, teda že fajčenie nepatrí do lepšej spoločnosti, akoby sa Slovensku vyhýbal.
Napriek známej škodlivosti aktívneho i pasívneho fajčenia na zdravie človeka sa však nerobia účinné opatrenia na ochranu zdravia. Dôraz je pritom na slove účinné, čo však rozhodne nemá znamenať iba účinnú liečbu vzniknutých ochorení spôsobených dymom z tabakových výrobkov. Treba účinne predchádzať nárastu počtu nových fajčiarov a znižovať celkovú mieru fajčenia v spoločnosti.
No postoj štátu k tejto problematike je skôr pokrytecký. Na jednej strane tu síce existuje zákon o ochrane nefajčiarov, zákon o ochrane zdravia ľudí a spomínaný Dohovor o právach dieťaťa. Na druhej strane sa fajčenie štátom toleruje, čím mnohí ľudia prichádzajú o svoje zdravie a štát takto o nezanedbateľnú sumu peňazí vynaložených na liečenie ochorení spôsobených dymom z tabakových výrobkov. Preto, ak štátu naozaj záleží na zdraví svojich občanov a neplytvaní verejnými financiami v zdravotníckej starostlivosti, mal by byť hybnou silou pri úsilí o eliminovanie fajčenia v spoločnosti.
Recepty na potlačenie neduhu
Nasledujúce návrhy nie sú jedinými možnými, pretože existuje veľa jednotlivcov i skupín, ktoré sa snažia robiť osvetu proti fajčeniu. Napriek tomu priblížme aspoň niektoré konkrétne kroky, ktoré by sa mohli brať do úvahy a adekvátne zapracovať do legislatívy. Ako ukazuje realita, samotná osveta stačí iba pre tých uvedomelých. Tí ostatní, ktorí i navzdory poznaniu škodlivosti fajčenia fajčia ďalej a znepríjemňujú tým život ostatným, potrebujú inú motiváciu. Ako však ukázala história povedzme v prípade americkej alebo sovietskej prohibície alkoholu, žiadne zákazy neodradili ľudí, aby ho naďalej konzumovali. Práve naopak, dopyt sa ešte zvýšil a rozmohol sa čierny obchod. Niečo podobné by sa mohlo stať i v prípade zákazu fajčenia, výroby a predaja tabakových výrobkov. Riešenie teda treba hľadať nie v zákaze, ale v spôsobe znášania zodpovednosti za fajčenie.
Tým hlavným nástrojom by mohlo byť zvýšenie percentuálnej sadzby povinného zdravotného poistného u fajčiarov. Tým, že existuje jednotný postup pri jej výpočte pre všetkých – bez ohľadu na to, či sa niekto o svoje zdravie stará alebo si ho vedome ničí fajčením, znamená to, že nefačiari doplácajú na fajčiarov. Pritom sú fajčiari, ktorí nechcú prestať dokonca ani po tom, čo podstúpili operáciu pre chorobu vyvolanú praktizovaním tohto zlozvyku. Asi 40 percent pacientov po laryngektómii (operatívne odstránenie hrtanu) sa už skoro po operácii pokúša znovu fajčiť a 50 percent pacientov s rakovinou pľúc sa po operácii k fajčeniu vráti.
Ak sa však zavedie napríklad dvojnásobne vyššie povinné zdravotné poistenie pre fajčiarov, už je tu ekonomická motivácia, ktorá môže výrazne znížiť ich počet. Možno to pre niekoho môže byť veľké zvýšenie, no realita na Slovensku je taká, že fajčiari ročne minú na tabakové výrobky vyše 17 miliárd korún! Ak teda majú na fajčenie, budú mať určite i na vyššie zdravotné poistné.
Iniciatíva na nefajčiaroch
Ako však určiť, kto je fajčiar a kto nie? Najjednoduchším riešením sa zdá byť spôsob overeného čestného vyhlásenia o nefajčení poskytnutého jednotlivým zdravotným poisťovniam. Tie by dotyčným osobám o tom vydali potvrdenie, pričom zistené krivé čestné vyhlásenia by sa pokutovali vysokou sumou, prípadne bezplatne odvedenými verejno-prospešnými prácami. Neboli by potom potrebné nijaké zdravotné prehliadky a potvrdenia od lekára, čím by sa výdavky štátu a občanov znížili na minimum. Týmto spôsobom by sa tiež vylúčilo možné podplácanie lekárov za účelom získania potvrdenia. Všetko bude závisieť iba od zdravotnej poisťovne, išlo by predsa o jej peniaze. Tá sa potom bude usilovať – či už prostredníctvom kontrol vlastnými pracovníkmi, alebo využitím služieb iných oprávnených subjektov, aby bolo čo najmenej krivých čestných vyhlásení.
Ako to všetko uviesť do praxe? Ako inšpirácia môže slúžiť prípad koncesionárskych poplatkov za používanie rozhlasových a televíznych prijímačov, keď všetci tí, čo neodovzdali čestné vyhlásenie, že nemajú televízor alebo rádio, ich automaticky museli platiť. Takto by vyššie poistné platili iba tí, ktorí by neodovzdali čestné vyhlásenie o tom, že nie sú fajčiarmi. Predtým by však štát občanom poskytol dostatočný časový priestor, zabezpečil mediálnu osvetu, za určitých podmienok umožnil záujemcom odvykacie kúry od fajčenia a prípadne by mohol hradiť poplatky spojené s overovaním čestných vyhlásení.
No i bez ich uhrádzania treba veriť, že hoci iniciatíva by ležala na nefajčiaroch, urobili by to radi, veď by išlo o ich zdravie a financie. To, že by sa takto zvýšil príjem zdravotných poisťovní od fajčiarov, by zlepšilo finančnú situáciu v poisťovniach, a tým i v zdravotníctve. Na druhej strane, a to je cieľom, keby sa teoreticky znížil počet fajčiarov na nulu, tak by existovalo oveľa viac ušetrených finančných prostriedkov v zdravotníctve, pretože by ich neodčerpávalo liečenie chorôb spôsobených dymom z tbakových výrobkov. Toto by takisto mohlo pomôcť zrealizovať kontroverzný zákon o zvýšení miezd zdravotníckemu personálu. Na tie zdravotné zariadenia zďaleka nemajú potrebné financie, a preto sú nútené uchyľovať sa k prepúšťaniu, hoci v niektorých prípadoch nedisponujú dostatočným počtom zamestnancov.
Výhody pre celú spoločnosť
Zvýšenie sumy základného zdravotného poistného pre fajčiarov by bolo pre nich priamou motiváciou prestať fajčiť. Tou ďalšou a oveľa významnejšou motiváciou by bol fakt, že zamestnávatelia, aby sa vyhli zvýšeným výdavkom na fajčiarov v podobe odvodov do zdravotných poisťovní, by uprednostňovali nefajčiarov. Je isté, že nájsť prinajmenšom rovnako kvalifikovaného nefajčiara, akým je fajčiar, nebude problém. Navyše, takto by ušetrili i prostriedky, ktoré by museli vynaložiť v súlade so zákonom na ochranu nefajčiarov na zriaďovanie priestorov pre fajčiarov a vytváranie podmienok na zabezpečenie ochrany zdravia nefajčiarov.
A keďže i štát je zamestnávateľom, tak by mal tento prístup uplatňovať ako pravidlo. Keby totiž zamestnával fajčiarov, potom by na platení ich poistného vlastne „prefajčil“ peniaze daňových poplatníkov. Takto by sme mali, aspoň fyzicky, zdravú vládu, parlament a celý štátnický aparát. Bol by to cenný morálny príklad najmä v zdravotníctve a školstve. Iný aspekt takéhoto postupu by bol zreteľný v prípade záujemcov o registráciu na úradoch práce. Jednoducho by sa prijímali iba nefajčiari. To by fajčiarov motivovalo prestať fajčiť, čím by konkrétne preukázali seriózny záujem o prípadne zamestnanie. Takisto by zo žiadateľov o sociálnu podporu vybrali iba nefajčiarov. Týmito krokmi by štát ušetril nemalé financie a zároveň by konkrétne ukázal občanom, že jeho kampaň proti fajčeniu nie sú len slová, ale i konkrétne skutky.
Iným dôvodom, prečo by mal štát uvažovať o možnosti zamestnávať iba nefajčiarov, je skutočnosť, že výkon viacerých povolaní v štátnom sektore je náročný na koncentráciu a bezchybné rozhodovanie. Napríklad u lekára pri operácii alebo u nejakého armádneho dôstojníka obsluhujúceho techniku. Tým, že nikotín je návyková látka a jeho nedostatok vyvoláva abstinenčné príznaky sprevádzané silnou túžbou po fajčení, človek sa ťažko koncentruje na niečo iné. Preto sa ľahko môže stať, že chirurg v takomto stave rozreže niečo iné, prípadne vojak stlačí iné tlačítko a hneď je tu problém, ktorý si vyžiada ďalšie financie na jeho riešenie. Inou zaujímavosťou je skutočnosť, že ľudia neužívajúci tabakové výrobky, alkohol a iné návykové látky, sú ťažšie skorumpovateľní. I takto by sa štát mohol vyhnúť početným korupčným aféram.
Nešlo by o diskrimináciu
Ďalšou možnosťou znižovania miery fajčenia je poskytnúť právomoci jednotlivým inštitúciám, na území ktorých je zákaz fajčiť, vymáhať pokuty za porušenie tohto zákazu. Napríklad na viacerých zastávkach hromadnej dopravy je zákazané fajčiť, no tým, že nikto nekontroluje jeho napĺňanie, fajčiari otravujú vzduch ostatným čakajúcim. Rovnako v areáloch vysokých škôl a univerzít nielen študenti, ale i profesori tento zákaz porušujú. V študentských domovoch a ubytovniach takisto.
Ak teda bude môcť niekto vyberať pokuty, jednak si príslušná inštitúcia privyrobí a fajčiari, ak si budú chcieť zafajčiť, sa budú musieť odobrať do oblasti mimo zákazu, alebo jednoducho nefajčiť. V prípade študentov ich vylúčia zo študentských domovov. Možné podplácanie vymáhačov pokút bude veľmi sťažené, lebo v takýchto prípadoch to zvyčajne vidia iní ľudia. Je hodné zvážiť sprísnenie postihov na školách v prípade fajčenia detí a mladistvých formou vylúčenia. Takto si dvakrát rozmyslia, či chcú radšej fajčiť, alebo to niekam dotiahnuť. Aj deti a mladiství sa musia naučiť zodpovednosti, nielen všetky ich priestupky hádzať na rodičov.
Niektorí fajčiari sa môžu ohradiť, že takto budú diskriminovaní. Nie je to však diskriminácia, je to len nesenie zodpovednosti za svoje skutky. Každý sa totiž môže slobodne rozhodnúť, či fajčiť chce alebo nechce. Diskriminácia by bola na základe niečoho, čo je človeku dané, ako farba pleti alebo jeho pôvod. Dnes sú v skutočnosti diskriminovaní nefajčiari, pretože hoci látky z cigaretového dymu patria medzi návykové, podobne ako iné drogy, nikdy sa s výrobcami tabakových výrobkov a ich konzumentmi nepostupovalo tak, ako v prípade dílerov drog alebo ich užívateľov. Teraz je už len na štáte, či vypracuje príslušnú legislatívu, ktorá bude účinne motivovať fajčiarov prestať fajčiť a zvyšovať práva a ochranu nefajčiarov.
Autor (1969) je spisovateľ a prekladateľ
