Vošiel do izby a vyzul si topánky. Väčšinu dňa prestál na nohách, večne pobehúval od stola k stolu. Bolo príjemné vyzuť si topánky, ponožky, pohýbať prstami, prejsť bosky po dlážke, obuť si staré, mäkké papuče. V hlave sa mu miešali rozličné pocity a predstavy. Anabela už asi dokončila svoj výstup, dozaista sedí s plukovníkom pri jednom stole a popíja šampanské. Tonico Bastos sa už večer neukázal. A čo knieža? Volá sa Eduardo de Silva a na vizitke má napísane „umelec“. Je to bezočivý cynik. Líška sa farmárovi, vháňa mu vlastnú ženu do náručia, kupčí s jej telom. Nacib pokrčil plecami. Možno je to len nejaký úbožiak, Anabela možno pre neho nič neznamená, ide len o náhodný pracovný záujem, ktorý ich spája. Je to jeho zamestnanie, jeho živobytie, zdá sa, že sa dosť v živote nahladoval. Bolo to špinavé živobytie, o tom niet pochybností, ale ktoré je bezúhonné? Prečo ho za to súdiť a odsudzovať? Ktovie, či nie je slušnejší než Osmundovi priatelia, všetci tí jeho spoločníci z reštaurácie, z literárnych večierkov, z plesov v klube Pokrok, z debát o ženách, všetko samí počestní občania, ktorí nedokázali prísť odprevadiť priateľovo telo na cintorín… Zato Kapitán je chlap na mieste. Je chudobný, žije len z platu, ktorý dostáva na bernom úrade, nemá kakaovníkové plantáže, ale má vlastné názory a bráni ich pred každým. Hoci nebol Osmundovým blízkym priateľom, išiel mu na pohreb a pomohol niesť máry. A čo je reč na večeri? V prítomnosti plukovníka Ramira Bastosa šprihol všetkým do tváre Mundinhovo meno.
Pri spomienke na večeru Naciba striaslo. Mohlo sa to skončiť prestrelkou, ešte šťastie, že to prebehlo tak pokojne. Ale to je len začiatok, ako povedal sám Kapitán. Mundinho má peniaze, teší sa v Riu vážnosti, má vo federálnej vláde priateľov, nie je to „hocijaký niktoš“ ako dr. Honorato, terajší vodca opozície, starý a zhrbený lekár, ktorý je zaviazaný Ramirovi vďačnosťou a je odkázaný na neho, aby mu našiel pre deti zamestnanie. Mundinho strhne za sebou veľa ľudí, vyvoláva rozbroje medzi farármi, ktorí vlastnia volebné hlasy, urobí všetko možné. A čo ak sa mu navyše podarí, ako sľúbil, získať inžinierov a bagre na zlepšenie prístavu?… Potom sa bude môcť zmocniť vlády v Ilhéuse a odstaviť Bastosovcov na vedľajšiu koľaj. Starec je už beztak odbavený a Alfredo ostal v snemovni len preto, že je to jeho syn, dobrý detský lekár, ale nič viac. Pokiaľ ide o Tonica, ten nie je súci na politiku, nevie rozkazovať ani zakazovať, niečo urobiť alebo zrušiť. Ibaže by išlo o ženy. Ani v kabarete sa dnes v noci neukázal. A to akiste len preto, aby sa nezaplietol do diskusií o článku. Sporom sa všemožne vyhýba. Nacib zavrtel hlavou. Zato on sa priatelí s jednými aj druhými, s Kapitánom aj s Tonicom, s Amânciom Lealom aj s Doktorom, s každým si vypije, zahrá, pozhovára, chodí do nevestincov. Zarába na nich peniaze. A teraz sa rozdelili na dva tábory, každý ťahá na inú stranu. Iba v jednej veci sú všetci zajedno: v tom, že neverná žena si zaslúži smrť. Ani Kapitán nebránil nebožkú pani farmárovú. Ba ani jej bratanec, hoci z jeho domu vyniesli mŕtvolu na cintorín. Ale čo tam, dočerta, chcela dcéra plukovníka Melka Tavaresa, za ktorou túžobne vzdychá Josué, mlčanlivá krásavica s nepokojnými očami akoby skrývala dáke tajomstvo, dáku záhadu? Keď ju raz Joäo Fulgencio zazrel v reštaurácii, ako si s priateľkami kupuje čokoládu, poznamenal:
– To dievča je iné, než ostatné, má charakter.
Prečo iné, čo mal taký vzdelaný človek ako Joäo Fulgencio na mysli pod slovom „charakter“? Nech sa už veci mali akokoľvek, pravda je, že sa prišla nebohej pokloniť a priniesla jej kvety. Jej otec medzitým navštívil Jesuína, „išiel ho pozdraviť“, ako sám povedal Nacibovi na „trhu otrokov“. Čo len, dočerta, hľadalo pri rakve nebohej farmárky to mladé, slobodné dievča, študentka, čakajúce na ženícha? Všade vládne nesvár, otec ťahá na jednu stranu, dcéra na druhú. Svet je náramne zložitý, aby sa čert v ňom vyznal, je to nad jeho pochop, on je len obyčajný krčmár, načo si má s tým lámať hlavu? Jeho starosť je zarobiť si nejaký groš, aby si raz mohol kúpiť kakaovníkovú plantáž. Aj si ju kúpi, ak pánboh dá. Potom sa možno bude môcť pozrieť Malvine smelo do očí a skúsi rozlúštiť jej tajomstvo. Alebo aspoň zriadi byt milenke, ako je Glória.
Smädilo ho, išiel sa do kuchyne napiť vody z džbána. Zazrel tam balíček so šatami a sandálmi, čo priniesol zo strýcovho obchodu. Pocítil rozpaky. Najlepšie bude, ak jej ho odovzdá zajtra. Alebo ho položí pred dvere do izbietky, aby ho slúžka našla, keď sa prebudí. Akoby boli Vianoce… Usmial sa a vzal balíček. V kuchyni sa plnými dúškami napil vody, pri večeri si poriadne prihol vína, keď pomáhal obsluhovať hostí.
Vysoko na nebi svietil mesiac a zalieval svojimi lúčmi vnútorný dvorec, na ktorom rástli papáje a gujávy. Dvere na slúžkinej izbe boli otvorené. Keď pri ňom slúžila Filomena, bývali vždy zamknuté, starena sa totiž bála zlodejov, aby jej neukradli bohatstvo, obrázky svätých. Mesačný svit prenikal až do izby. Nacib vošiel dnu. Balíček nechá pri posteli, dievča sa ráno začuduje. A možno nasledujúcu noc…
Chvíľu mu trvalo, kým mu oči privykli na šero. Lúč mesačného svetla dopadal na posteľ a osvetľoval časť dievčenskej nohy. Naciba to vzrušilo a zbystril zrak. Dúfal, že sa tej noci vyspí v Risoletinom náručí, do kabaretu išiel ako naisto a už popredku sa tešil na jej milostné skúsenosti, veď bola prostitútkou z veľkého mesta. Ale neukojil svoju vydráždenú žiadostivosť. A teraz videl tmavé Gabrielino telo a jej odhalenú nohu. Pod zaplátanou prikrývkou, ktorú mala nedbanlivo prehodenú cez roztrhnuté kombiné, skôr vytušil než videl obrysy jej brucha a pŕs. Jeden prsník mala napoly odkrytý a Nacib ho hltal očami. A tá omamujúca klinčeková vôňa!
Gabriela sa strhla zo spánku, Arab prekročil prah. Načiahol ruku, ale neopovážil sa dotknúť spiaceho tela. Prečo sa prenáhliť? Čo keby spustila krik, urobila škandál a naskutku od neho odišla? Ostal by zase bez kuchárky, a takú by už veru nenašiel. Najlepšie urobí, ak položí balíček konča postele. Inokedy sa zdrží dlhšie doma, pomaly si získa jej dôveru, a napokon ju predsa len dostane.
Ruka sa mu takmer triasla, keď položil na dlážku balíček. Vtom sa Gabriela prebudila, otvorila oči a chcela niečo povedať, ale uvidela Naciba, ako stojí nad ňou a pozoruje ju. Mimovoľne sa načiahla za prikrývkou a chcela sa ňou zakryť, ale miesto toho – či už od strachu, alebo preto, že bola prešibaná – zhodila ju na zem. Nadvihla sa, posadila na posteli a placho sa usmievala. Ani sa nepokúsila zakryť si prsník, svietiaci v mesačnom svetle.
– Priniesol som ti darček, – vyjachtal Nacib. – Chcel som ti ho položiť k posteli. Pred chvíľou som sa vrátil domov…
Gabriela sa usmievala. Bolo to od strachu, alebo ho chcela povzbudiť? Oboje bolo možné, vyzerala ako dieťa, stehná a prsia mala odhalené, akoby v tom nevidela nič zlého, akoby o istých veciach nemala ani potuchy, akoby bola stelesnená nevinnosť. Vzala mu z rúk balíček:
– Ďakujem, mladý pán. Nech vám to pánboh vynahradí.
Rozviazala špagát, Nacib ju hltal očami, ona si s úsmevom obliekla šaty a zľahka prešla po nich rukou:
– Pekné …
Pozrela na lacné sandále. Nacib vzrušene dýchal.
– Vy ste taký dobrý, mladý pán…
Nacibovi v hrudi mocne stúpala túžba, zvierala mu krk. Pred očami sa mu zahmlievalo, omamovala ho vôňa klinčekov. Vyhrnula si šaty, aby si ich lepšie prezrela. Znova zasvietila jej nevinná nahota.
– Pekné … Nešla som spať, čakala som na vás, aby ste mi povedali, čo mám zajtra uvariť na obed. Ale dlho ste neprichádzali, nuž som si ľahla…
– Mal som veľa práce, – slová mu ťažko vychádzali z úst.
– Chudáčik … A nie ste ustatý? Vyzliekla si šaty, poskladala ich a sandále odložila na dlážku.
– Podaj mi ich, zavesím ich.
Dotkol sa jej ruky a dievča sa zasmialo:
– Akú máte studenú ruku … Nacib sa už neovládal, stisol jej rameno a druhou rukou ju dychtivo chytil za prsník, zaliaty mesačným svitom. Pritiahla ho k sebe:
– Vy ste taký pekný, mladý pán … Klinčeková vôňa zaplnila celú izbu, z Gabrielinho tela vyžarovalo teplo, ktoré ovanulo Naciba, rozpálilo ho, na posteľ dopadol lúč mesačného svetla.
Gabrielin hlas sa strácal v šepote medzi bozkami: – Vy ste taký pekný, mladý pán…
(Úryvok z knihy Mulatka Gabriela, preložil V. Oleríny)
