„Adeus, Jorge.“ – „Adeus, Miró,“ povedal mi pred Carltonom na rozlúčku, ešte k tomu s dlhým „ó“, akoby vedel, že je to na dlhé, veľmi dlhé óóbdobie. Veľký priateľ Československa, spisovateľ svetového mena, milujúci a milovaný miliónmi, povedal, zrejme tvrdohlavo a nerád, minulý týždeň tomuto svetu navždy: „Adeus.“
Keby bol počkal štyri dni, mal by narodeniny, keby bol počkal ešte rok, mohol sláviť deväťdesiatku. Ale on nie, vždy svojsky a za najhorúcejšieho horúca, aké bývalo u nich doma na slnečných plantážach Brazílie, ako to bolo pri slovných súbojoch, keď sa bil o svoju a všeľudskú pravdu. Jorge Amado, už deväťkrát márne navrhovaný kráľovskej komisii pre udeľovanie Nobelových cien, sa nedočkal desiatej, možno konečnej nominácie. Patril medzi hviezdnu galaxiu pokrokových a najväčších spisovateľov amerického kontinentu, zhodou okolností takmer totožných názorov, ako bol Pablo Neruda, Ernest Hemingway, či García Marquez.
Patrilo by sa povyratúvať, čo všetko vytvoril od čias svojej sľubnej a ihravej prvotiny Zem karnevalu. Pochváľme malé Slovensko – bolo naplno nielen v Európe, ale pokiaľ ide o literatúru, aj vo velikánskom svete: vyšli tu len pre päť miliónov potenciálnych čitateľov preklady jeho diel, ako sú Cesty hladu, Mulatka Gabriela, Zem zlatých plodov, Návrat márnotratnej dcéry, Dona Eror a jej dvaja manželia, Na albánskej ulici je sviatok. Zväčša v rečovo farbistých prekladoch Vlada Olerínyho a Emílie Obuchovej. Z tridsiatky jeho diel ešte na slovenský preklad čaká Svet mieru, Krajina bez konca, Kakao, Pot, či viaceré nečakane nežné básne a očakávane drsné, o pravdu zápasiace eseje. Čaká aj „jeho“ sociálna spravodli-vosť, vysnívaná i prebojúvaná, „jeho“ nezmarná, všadeprítomná a dobiedzavá sociálna tematika, aj jeho nepotlačiteľný verný priateľ – humor.
Pravda nezhorela na popol
Jeho život sám osebe je románom. Mohol sa mať dobre a užívať si, ale užil si i žalárov. Ešte aj jeho knihy, ako v goebelsovskom Nemecku, pálili na hraniciach. Taká pravdivá bola jeho pravda. Nezhorela však na popol. Amado ušiel. Pred prenasledovaním mocipánov hlásajúcich číru vodu demokracie a pijúcich krvavo červené víno teroru sa ukrýval v Uruguaji a Argentíne, neskôr v Európe, najmä vo Francúzsku, Rusku a Československu. V Paríži býval s ďalším rebelantom Jean-Paulom Sartrom v hoteli Mistral. Keď sa ho pýtali, prečo chodieva každé ráno na susedný cintorín na Montparnasse, kde odpočíva Maupassant a Baudelaire, presvedčený marxista odvetil: „Chodím sa tam modliť.“ A čo autor Uragánu nad cukrom Sartre riekol o synovi kakaového plantážnika? „Má vo svojich dielach viac farieb ako van Gogh a Monet, viac melódie než Chopin a Bizet, viac goblénov ako Versailles a viac vôní a chutí ako všetky kuchyne v Latinskej štvrti.“
Jeho tvarovaním sa inšpirovali stavitelia a architekti, najmä jeho veľký rodák Oskar Niemayer: „Neustále si pamätám Jorgeho vyznanie, že v jeho knihách ako v domoch žijú, musia žiť ľudia, bez ohľadu, či sú to domy poeticky moderné, či prozaicky úžitkové.“
Miloval Rusko a ono milovalo jeho. „Prečo mi to ten Majakovskij urobil,“ ponosoval sa Erenburgovi a Hikmetovi, „veď on tú Moskvu vláčil všade so sebou, ešte aj do Paríža.“ Aj Amado, nech bol, kde bol, mal so sebou Brazíliu. Keď padla diktatúra, ponáhľal sa domov. „Čo, že nejde lietadlo? Tak mi zožeňte taxík,“ spomínal na jeho žartík Jan Drda, ktorý s ním zdieľal radosť zo slobody i z jeho zvolenia za poslanca Komunistickej strany Brazílie.
Honoráre a Skalický rubín
Prešiel značným vývinom nielen v literatúre, ale i v živote. Cez drsné a pálčivé témy, ktoré priam vyzývali k vzbure, ale i dýchali nedočkavou túžbou po mieri, spájanou s jednostranným, zavše čierno-bielym videním sveta, prešiel k ležérnejšiemu tónu, k opojeniu všednými krásami života, k ochutnávaniu každučkého dňa, vrátane svojej manželky Zelie, dcéry Palome a synátora Joaoa Jorgeho, a okolia, vrátane rozprávkovej záhrady, patriacej medzi malé divy veľkého Amadovho sveta.
Parížska kuchyňa, bahijské tajomné jedlá, vína z Avignonu a Mělníka a pravdepodobne aj Skalický rubín, dlhé neprespané noci, premilované skutočné a vysnívané túžby, všetkých päť zmyslov človeka a vari ešte o jeden viac, sa pomestili do jeho kníh. Viaceré nafilmovali. Herci ho zbožňovali a spomedzi nich mu bol ľudsky, aj presvedčením najbližší „aristokratický proletár“, pre Amada „do zblbnutia krásny“ Marcello Mastroianni. V Dobříši, ak ostal aspoň personál zámku, o ktorý českí spisovatelia prišli, isto pamätajú, ako sa nedočkavo promenádoval po kuchyni a rozkošnícky sa sýtil pri pohyboch kuchárok a oňuchávaní pripravovaných jedál. „Nežer – stlstneš,“ kričal naňho večne hladný Josef Kainar recept svojho doktora, ktorého sa sám nedržal. Ale Drda na to: „Len priber, tlstejší sú dobrosrdečnejší.“ V Bratislave mu nik neprikazoval: „Neslop – ožereš sa!“ Pod slnečníkmi Savoyky, vedľa Carltonu, kde býval, mu liali jeho obľúbené skalické a keď už nevládal, tak mu Rudo Fabry vravel: „To nič, vezmi si ho so sebou do Brazílie.“
Vďaka za pekné snívanie
Poslúchol v jedinom: všetky honoráre vždy do haliera vopred prepil. Komunizmus si predstavoval aj tak, že až všetkým ľuďom bude dobre, aj spisovatelia dostanú vopred foršusy, na víno im pridelia podľa potrieb a honoráre budú stačiť iba na tringelty. Nesníval, ako je to aj v jednom jeho titule, že na „každej ulici bude sviatok“. Na to si ešte počkáme.
Vďaka za pekné snívanie. Vďaka za pamäť, Seniór, nikdy ste nezabudli na Prahu, Bratislavu, Budmerice, Carlton, na „kvety básní“, maľované Ľubom Kellenbergerom po mramorovom stolíku kaviarne Štefánka, ani na „tekuté piesne“, ktoré vám rubínovým skalickým hlasom „po brazílsky“ nôtil Záhorák Janko Blaho. Teraz, keď váš popol rozptýlili za slnečného augustového dňa vo vašej záhrade pod mangovníkom, ako ste si želali, sme radi, že ešte 50 miliónov vašich kníh chodí svetom vo vyše pol stovke jazykoch. Aj v tom našom vám pripomíname: Adeus, Jorge. Vaša batožina je veľká ako vaše srdce. Zmestí sa do neho aj celé Česko i Slovensko. Vďaka. Muito obrigado.
