Viesť polemiku alebo formulovať otázku v tom zmysle, či Vladimír Clementis naletel Klementovi Gottwaldovi a Viliamovi Širokému je, veľmi jemne povedané, nevhodné (článok Tichý svedok v SLOVE č. 34/2001). Tragický osud všetkých obetí toho obdobia nespočíva v tom, že naleteli alebo nenaleteli nejakej osobe. Bolo to oveľa zložitejšie.
Aký bol vzťah Širokého ku Clementisovi, je z historických prameňov jasné, ale aký bol vzťah Clementisa k Širokému – to môžeme iba rozličnými viac či menej overenými metódami odvodzovať. Clementis bol osobnosť, ktorej boli Širokého metódy cudzie. Mal s ním v živote veľmi zlé skúsenosti a nemáme dôkaz, či ho pani Lýdia presvedčila, keď manželovi 14. októbra 1949 v súvislosti so šíriacimi sa správami o jeho zatknutí napísala do New Yorku: „Aj tu sme počuli plno klepov a šíriteľom nekľudu je ten zjašený Theo (Theo H. Florin, slovenský básnik, Clementisov tajomník a osobný priateľ), potrebuje usmerniť a Vilo (Široký) to s ním vie dobre.“ Alebo, či to Clementis myslel naozaj úprimne, keď ho v osobnom rozhovore sestra Oľga upozornila na Širokého a on argumentoval, že sa Široký zmenil, keď bol v New Yorku, staral sa o Lídu, dokonca osobne chodil kontrolovať, či jej dobre hrejú radiátory. Pokiaľ ide o Gottwalda, minister zahraničných vecí mu nemal dôvod neveriť. Nielenže prezident ČSR poslal Lídu za ním na Valné zhromaždenie OSN a vybavil aj cestu späť, ale po návrate sa súkromne stretli a vo veľmi uvoľnenej a priateľskej nálade pri vínku zhodnotili Clementisovo účinkovanie. Ani v listoch z väzenia nenájdeme jedinú zatrpknutú vetu, ani zlú osobnú spomienku na nikoho.
Ak si chceme zodpovedať na otázku „Prečo?“, hľadajme odpoveď predovšetkým v obludnosti mašinérie, ktorú v Československu spustil Josif V. Stalin svojím listom o prenikaní buržoázneho nacionalizmu do činnosti juhoslovanských komunistov. Spočiatku sa vraj ani Gottwald netváril veľmi nadšene, keď v súkromí pri párkoch ohriatych manželkou Martou dával tento list podpisovať Gustávovi Husákovi a Ladislavovi Novomeskému, že to berú na vedomie. Postupne však prevzala iniciatívu skupina, ktorá v tejto situácii videla svoju príležitosť. Či predseda KSČ konal pod tlakom Jana Kopeckého, Viliama Širokého, Rudolfa Slánskeho a ďalších, alebo sa s nimi stotožnil, nevedno. Druhá možná príčina, prečo práve Clementis, tkvie v jeho osobe. Ako píše Novomeský, „vedel rozprávať pútavo, poučne a poučene… Vrstovnícka generácia si ho uchováva v dobrej pamäti ako vzdelaného štátnika a politika, obratného diplomata, pôsobivého rečníka, pohotového diskutéra, presvedčivého publicistu, presvedčeného komunistu“. „Tá dôverčivosť sa mu ani len vyčítať nedala. On bol taký čestný, že aj o ostatných si myslel, že sa iba pomýliť môžu. Hádam nikdy neuveril v zlé úmysly,“ charakterizovala svojho brata Oľga Krišková na začiatku leta 1968.
„A predsa len spomínam. Bez trpkosti, bez zloby – a tým je aj povedané, že na čo spomínam. Že som azda predsa len urobil aj kus dobra pre iných, pre spravodlivú budúcnosť, v ktorú som veril a neprestal veriť. Že som sa v živote ozaj prebohatom stretol so skutočnými ľuďmi. Že som našiel a mal Teba,“ píše Clementis v poslednom liste pred popravou manželke Líde 2. decembra 1952.
Viliam Bernáth, Rimavská Sobota
