Keď sa na prestížnej moskovskej výstave po prvý raz objavil obraz, na ktorom nebolo nič iného než veľký čierny štvorec na ešte väčšom bielom pozadí, publikum ohŕňalo nosom a kritika sa vzbúrila vášnivými protestmi: „Všetko, čo sme milovali, je stratené: sme na púšti!“ Písal sa rok 1913. Bolo dusno, tesne pred Prvou svetovou vojnou. Drvivé slová nevyplašili symbol postrieľaného ľudstva a prázdnej pustatiny. Ten nezrozumiteľný a nebezpečný „mŕtvy štvorec“ ostal ako obraz neodvratnej reality.
V ten deň predtuchy vznikol spomedzi mnohých modernizmov prvý moderný smer, vierovyznanie bezpredmetnosti – suprematizmus. Ničota, pohŕdanie a zabudnutie malo sprevádzať aj jeho tvorcu a vynálezcu, vedúcu osobnosť ruskej avantgardy Kazimira Severinoviča Maleviča (1878-1935). Jeho dlhodobo zabúdané a trezorované dielo po prvýkrát opúšťa vlasť, aby ako znovuvzkriesený umelecký kontinent oslovilo ľahkomyseľnú Európu. Stalo sa tak až v tohtoročnom septembri v srdci starého svetadielu, po dlhej púti od Nevy k Dunaju, vo viedenskom Kunstfore Austria.
Najruskejší z modernistov
Povedať, že Malevič sa ako syn poľských rodičov narodil v Kyjeve, odkiaľ sa presídlili do Kurska, kde začal maľovať a mal prvé zamestnanie ako technický kreslič pri železnici, je pre zrod maliara málo. Ba nestal sa ním ani vtedy, keď dozrel v muža, berúc si za manželku, prvú v poradí, Kazimiru Ivanovnu, a presídlil sa do Moskvy, kde navštevoval školu pre maliarstvo, sochárstvo a architektúru. A pre maliara-rebela nestačila ani účasť na búrlivých a krvavých protestoch ruskej revolúcie v roku 1905.
Mužnatel a maliarovatel postupne. Po účasti na prestížnej 14. výstave Moskovského umeleckého združenia sa stihol oženiť po druhýkrát, tentoraz s pôvabnou Sofiou Michailovnou Rafalovičovou, a stať sa členom rebelantskej skupiny s kartárskym pomenovaním Kárový dolník. Bol jej najhľadanejším žolíkom, prebojúvajúc rousseauovský štýl „návratov k návratom“, zvaný neoprimitivizmus. Proletárskym krokom vkročil na parket pánskeho Moskovského salónu. Proti móde žiadne dišputy – a tak jeho úmyselné primitívčiatka zdobili steny domácich výstav Mládežníckeho spolku a vrcholili parádnou ruskou jazdou v Mníchove na maliarskych dostihoch s chýrnou avantgardnou skupinou Modrý jazdec.
Mužom avantgardy číslo jeden sa však stal až na pamätnej revolučnej výstave nazvanej Somársky chvost. Ako to už býva, „čím sa somárovi lepšie darí, tým viac vôkol seba kope“. Práve v čase, keď u vzdelaného i snobského publika vrcholil záujem o moderné umenie, vrcholili aj názorové prúdy ruskej avantgardy, pri ktorých, ako to už v tejto krajine býva, padajú v nezmyselných vzájomných súbojoch múdre hlavy, ako tá Puškinova či Lermontovova.
Primáš medzi primášmi, najruskejší z modernistov napľul vtedy na diela Európou uznávaných bratov Burljukovcov a pomenoval ich „dekadentnými imitátormi Mníchovčanov“. Ešte horšie obišli predstavitelia Kárového dolníka – ako „parížski lokaji kopírujúci Cézanna“!
Somársky chvost
Somársky chvost vydal, čoby skupinársky cár, Manifest: „Skoncovať so západniarskou kultúrou! Obrátiť sa k nej oslím zadkom!“ A obrátili sa. Všetci. Ako to už býva, konvertovali vodcovia, prisluhovači, odporcovia i prikyvovači. Zvrtol sa, paradoxne, i sám veľký Larionov, odvrhol vlastný program, rezignoval na Manifest a hybaj v nohy do Paríža. S nepriateľom na život a na smrť, „ultrazápadniarom“ Ďagilevom a jeho milovanou démonickou Gančarovovou, aby pracoval pre ich balet a stal sa ich lokajom.
A ako v starej Krylovovej bájke, hádanka a poučka: Kto nášho hrdinu vymrštil priam rozprávkovo až na vrchol umeleckého neba, aby sa stal novým uznávaným vodcom ruskej avantgardy?
Včerajší odporcovia aj prikyvovači sa jednohlasne a jednotným híkaním zhodli v úsilí o síce ruský štýl maliarstva, ale súbežný s vplyvmi západnej Európy. A tak ako v každej bájke – koniec dobrý, všetko dobré: na prázdny trón po hrdom Larionovi zasadol Kazimir Severionovič Malevič. Pyšný na to, že jeho sedlom, na ktorom vpochodoval do svetovej arény moderny, bol somársky chvost.
Víťazstvo nad slnkom
„My sme tu všetci pijani a štetky láska a nežnosť je bezcenný brak, zo stien k nám žmurkajú vtáci a kvietky budúcnosťou však je revolučný vlak…“
Bohémska spoločnosť futuristov v krčme U skapatého psa obďaleč Nevského prospektu v Petrohrade, ktorá sa otvárala až pred polnocou a kde štrngot čiaš, pomaľovávanie stien, vykrikovanie básní vedno s tancami baletiek a iných vyzlečených slečien po stoloch končili nadránom, ostala naveky zvečnená v týchto nekrehkých veršoch. Ich autorku by ste sotva uhádli: Anna Achmatová. Účastníkov skôr: Majakovskij v žltej bunde, tichý muzikant Lourié, burácajúci Skrjabin, zdržanlivý Alexander Blok, rákoš mladých „odpútaných Prometeov“ – od Chlebnikova až po snobských predvádzačov.
V lete pamätného roku trinásteho sa traja z nich – básnik Kručonych, skladateľ Matjušin a maliar Malevič – na istý čas vytratili, aby sa zašili na daču v háji pri Petrohrade a zosnovali tu plány pre „prvý panruský kongres pevcov budúcnosti“, ktorého vyvrcholením mala byť, a aj bola, premiéra opery Víťazstvo nad slnkom.
A bolo. Víťazstvo, objav, huriavk, škandál. Všetko bolo nečakané. Revolučné. Hore nohami. Šokujúce. Keď vyšla opona, len čo divák pokrútil hlavou nad plochou bielej lepenky, šup a vzápätí vyšla druhá opona, počarbaná záhadnými, nečitateľnými zákrutami čiar a fľakov. Najväčší fľak tvoril čierny štvorec. Po prvom akorde prišiel rozprávač a v kostýmovej strakatine trubadúr a chór v maskách, aby s rukami pofliakanými krvou, pokrikujúc po publiku, predniesli prológ: „Spojili sme sa, aby sme vyzbrojili svet proti nám! Časy vysedávania a pobafkávanie doma s fajkami sú preč! Čaká vás krvavý kúpeľ hrôzy a o rok si tu nebudete už takto hovieť. Ráčte, naši odporcovia, poroznášať naše varovné letáky, kým je čas!“.
Prológ napísal sám „veľký“ Chlebnikov. Hudba Matjušina pozostávala zo šepotov a príšerného mlátenia kovových hrncov, premiešaná s úryvkami sladkých pesničiek. Boris Pasternak o nej píše, že sa to počúvalo „ako na zdrapy rozdriapaný Verdi, ktorý išiel ľuďom potrhať uši“. Ten istý básnik však nadšenejšie vítal s Víťazným slnkom obdeň sa striedajúce pásmo Ja, Vladimír Majakovskij, kde „autor, herec a režisér v jednej osobe sa stal súčasne predmetom hry“.
Premiéra mala historický dátum: dvanásty mesiac roku 1913. Pol roka pred sarajevským atentátom bolo miestom činu divadlo zvané Lunapark.
Bezpredmetné maliarstvo
„Bolo mi jasné: prišiel čas, keď treba vyjadriť jedine maliarske plochy,“ hlása Malevič, ktorý sa odpútava dokonca od „číreho“ futurizmu. Jeho ultranový smer, najmodernejší z moderných, kráľovsky prvý, pred Picassom a Matissom, pomenuje suprematizmus.
Osobitný je Malevičov vzťah k prírode – práve on, ktorý dokázal maľovať nadýchnuté záhrady a rozkvitnuté jablone, sa vyznáva: „Príroda je večný pulz srdca, bez ideí, bez príčiny a predpokladu, príroda je vzrušenie a bezpredmetnosť. Preto len to, čo nemyslí, môže pretrvať“.
Vzrušenie je pre Maleviča „tekutý kov vo vysokej peci“. On, ktorý tak miloval nesmrteľnosť ľudskej práce, zastával sa robotníkov, stál na strane ich boja za spravodlivosť, za právo na prácu, vo svojej viere v nové myslenie, dáva sa do boja „proti strnulosti vecí“. A kde inde ako v novom umení. „Nové umenie chce prekonať staré formy a spôsoby zobrazovania, je proti včerajšiemu neotrasiteľnému pojmu antickej krásy“.
Suprematizmus vlastne proklamoval na doskách divadla Lunaparku bezpredmetnosť operou Víťazstvo nad slnkom.
Čierna, farebná, biela
Historický vývin suprematizmu má tri štádiá: čierne, farebné, biele. Tento smer vyrastal v objemovom čase novej architektonickej konštrukcie. „Počas výskumov som zistil,“ píše Malevič, „že v suprematizme je obsiahnutá idea nového stroja – teda nového organizmu bez kolies a bez parného či benzínového motoru. Pôsobením svojich ekonomických výtvorov však mení celú architektúru pozemských vecí!“
Je to politika? Predvídanie? Svetonáhľadové pristavenie? Nedočkavosť nových čias? Premiešaná mixáž prichádzajúcej a refrénovite sa vracajúcej hrôzy, vojen, revolúcie, bratovražedných zápasov? A vyhladzovacích bezpredmetných, neľudských táborov smrti? Či večne krúžiaceho priestoru na milovanie?
Biely štvorec. Biela je stavba čistého ľudského sveta, sebapoznanie „všečloveka“. Čierny štvorec: blaho a hrôza ekonómie. Blahobyt a hlad, povýšenie a poníženie, urodzenosť a urazenosť. Červený štvorec: revolúcia. Meteľ, čo všetko snežne očistí, poutiera krv, aby zasa bola všetka plocha mapy človečenstva čistulinká, alebo krv z preťatých vén, ktorá všetko dokrvaví a nechá zaschnúť a zaleje zas novými plochami morí skrvavených a zabíjajúcich.
Spája ich mŕtvy štvorec. Dejinne. Osudovo. Ako odraz neodvratnej reality. Písal sa „len“ rok 1913 – riešili, delili a spájali sa štvorce: Verdun, Kumanovo, Aurora, Sudety, gulagy, Osvienčim, bomby na Londýn, Rotterdam, Berlín, Drážďany a tá na Hirošimu a tie na Belehrad. Koľko ich bolo a koľko ich ešte bude?
„Myslím, preto ešte som,“ povedal prorocky ten, čo ich vymyslel a vysníval ako extravaganciu, bláznovstvo, hračku pre deti.
Keby nebol blázon, výstredník a hračkár z krčmy U skapatého psa sediaci iba na somárskom chvoste, možno by ho to triezve, technicky dokonalé a namyslené ľudstvo počúvlo a povedalo: „Myslíme, preto ešte sme.“ A bolo by.
Diela z trezoru vyšli na povrch
V spolupráci s Ruským štátnym múzeom v Petrohrade predstavuje Kunstforum Bank Austria vo Viedni 120 exponátov Kazimira Severinoviča Maleviča. Takmer zabudnutý je jeho osud: nemal reklamu ako „bohovia Paríža“ z Montmartru a Montparnassu. Mal iba pohnutý osud po výstavách v Paríži a Mníchove.
Po manželstve, do tretice s krásnou Nataliou, urobil bleskovú revolučnú kariéru: on, zakladateľ spolku Supremus, autor veľkomanifestu Od kubizmu k suprematizmu, sa stáva po Februárovej revolúcii 1917 predsedom umeleckého oddelenia moskovského sovietu, zakladá Múzeum umeleckej kultúry, riadi Dielňu nového umenia a v decembri 1919 už ako miláčik Lunačarského a chránenec Lenina vystavuje v Moskve obrovskú retrospektívu a vydáva učebnicu Cesta od impresionizmu k suprematizmu.
Proletariát si osvojuje jeho myšlienky. Reprezentant prednáša robotníkom o nežnom prvku maliarstva. Nadšene ho publikujú v metropolách sveta, stáva sa riaditeľom preferovaného Štátneho inštitútu dejín umenia. A potom – čistky. Pád. Malevič mení miesto – z výslnia je zrazu väzenie. Po prepustení sa síce pokúša „vmestiť do nových noriem“, vyzdobí Červené divadlo v Leningrade, zúčastní sa na výstave Umenie v epoche imperializmu, ale čoskoro pokorený umiera na zákernú chorobu, vrátane choroby zo sklamania.
Vďaka novej vedúcej Kunsforum Bank Austria Ingried Bruggerovej a jej partnerky Jevgenije Petrovovej z Petrohradu po prvý raz takmer kompletné, dlho trezorované Malevičovo dielo priputovalo až k Dunaju.
Divák prechádza so striedavými a vždy znova udivenými pocitmi sálami prestížnej galérie. Tam sú popri sebe ako neodlučiteľní druhovia realistické portréty robotníkov, skice tvárí, úžitkové predmety, kostýmy a dekorácie. A záhrady, lúky, aj vtáci a kvietky z petrohradskej krčmy, aj rozkvitnuté monetovské záhrady. Všetci vedno a po bratsky s bielymi, čiernymi a farebnými štvorcami, kruhmi a krížom. Možno, keby vošiel Picasso, Duchamps, Braque, Paul Klee, Matisse, či Mondrian, by sa počudovali: „Koľko z toho, čo sme si mysleli, že sme vymysleli, je, vlastne už bolo tuná.“ A divák len pokrúti hlavou, koľko skrytých, zakopaných, ešte neosvetlených pokladov skrývajú hlbiny zeme a ešte väčšie hlbiny ľudskej, národnej, či triednej závisti, alebo len priepasti hlúposti, nevzdelanosti a neviditeľnosti a koľko sa ich ešte objaví. Objaví?
