Takýto, azda aj provokujúci, je názov novej knižky Etely Fakašovej, prozaičky, esejistky i literárnej teoretičky, ktorú nedávno vydalo Záujmové združenie žien Aspekt. Farkašová je čitateľskej verejnosti známa ako autorka hlbších ponorov do ľudského vnútra.
To v jej podaní pripomína vesmír, takisto neohraničený a svojou hĺbkou niekedy aj deprimujúci. Práve tieto hĺbky však zrejme ostanú nekonečným zdrojom našich očakávaní a poznaní. Z posledných kníh spomeňme Deň za dňom (výpoveď matky mentálne postihnutého dieťaťa), Hodina zapadajúceho slnka (vnútorná reflexia – výpoveď cez hĺbku k vonkajšku) a Etudy o bolesti a iné eseje. Za dve zbierky esejí a za knižku Deň za dňom sa jej dostalo literárneho ocenenia. Zámerne sme vybrali uvedené prózy, lebo sa zdá, že nová knižka Po dlhom mlčaní ich charakterom svojej výpovede dopĺňa: hľadať a nájsť v ľudskom vesmíre nový objav – novú tvár ľudského vnútra, poznačenú nekonečnými hodinami osamelosti, strachu a utrpenia.
V závetrí tieňa vlastnej matky
Dlhé mlčanie naznačené v názve je mlčaním medzi matkou a dcérou, možno skôr medzi dcérou a matkou, v dôsledku skratových situácií znemožňujúcich komunikáciu, ale i pokojnú, hrejivú rodinnú atmosféru. Dlhé roky trvajúce dusno, napätie s očakávaním príkoria, strach z matky, ktorej dokonalosť (v tomto prípade odstrašujúca) iba ubíja, vzbudzuje úzkosť z pomyslenia, že sa jej nikdy nedokáže priblížiť, podobať. Spočiatku nesmelé, no rokmi silnejúce vedomie, že sa ani nesmie, ani nechce, lebo ona je iná a takou musí aj ostať. Po boku strohej a nedosiahnuteľnej dokonalosti, v závetrí tieňa matky, si dcéra pripadá ako obluda, objemná, nemotorná, ochotná zbaviť sa časti svojho zavadzajúceho tela, ktoré ju pripravuje o chuť do jedla. Vie, že je nedokonalá, no byť hoci aj matkinou kópiou odmieta.
Aj nedokonalá ľudská bytosť sa dokáže v zúfalých podmienkach brániť. Hádam je to vzbura, v tomto prípade, ako vie – hladovať a mlčať. V podhubí vyše tridsaťročného matkinho usmerňovania chradne nielen dcérino telo, ale i vzájomné puto. Do popredia sa dostáva anorexia, ubíjajúce prostredie psychiatrických ústavov, tri neúspešné pokusy zbaviť sa fyzickej schránky i svojho utýraného ega.
Napokon sa dcéra rozhodne pretrhnúť neznesiteľné ticho písaním tvrdého, obnažujúceho, možno až krutého listu matke, keďže táto písomná komunikácia je pre ňu prijateľnejšia. Listu, ktorý sa zatiaľ nerozhodla odoslať, o ktorom premýšľa, že si ho matka v jej zásuvke aj tak jedného dňa nájde a potajomky si ho prečíta.
Spoveď, ktorá očisťuje
List dcéry matke pripomína esej. Je to silná výpoveď človeka, ktorého roky formovala bolesť ducha – utláčaného vedomia. V spomínanej eseji o bolesti – Etudy o bolesti – Farkašová vysvetľuje význam fenoménu bolesti i faktom, že nás „poľudšťuje“ a s nami, hádam v nás, dozrieva. Aj charakter vnútorného obnažovania dcéry tomu nasvedčuje. „Spoveď“ ju očisťuje, zbavuje nemotornosti, vlastnej podoby, ktorá ju ľakala. Hľadá a nachádza lásku, keď proti matkinej vôli opatruje postihnuté deti. Zmena prostredia jej prospieva, ba zbaví ju aj deformácie myslenia. Zrazu je iná – silná. A táto nová priaznivá vlna jej prináša lásku, s ktorou nerátala. Po dlhšom odlúčení sa dcéra vracia k matke tehotná. Je to zlomová situácia a nová, vari prvá šanca zblížiť sa.
Knižka Po dlhom mlčaní – list dcéry matke je pútavým čítaním vyvolávajúcim pocit autentickosti, čítaním, ktoré zavše zabolí, hoci má ďaleko od sentimentality. Pôsobí ako výzva a provokujúce svedectvo o tom, ako ďaleko môže zájsť neprimerane racionálna výchova, pri ktorej láska absentuje, alebo sa nachádza len v úzadí. Generačný syndróm je večnou témou s novými problémami, ktoré prináša a „zdokonaľuje“ civilizácia. Akiste v záujme každého vnímavého čitateľa.
