Gabika Bírová
Má už na prvý pohľad zapamätateľnú tvár a prirodzené vystupovanie. Gabika Bírová je jednou z herečiek, ktoré svoju profesionálnu kariéru v súčasnosti ešte len začínajú. Nie je však začiatočníčkou. Toto povolanie jej prirástlo k srdcu, a tvrdí, ako povedal niekto zo slávnych, že „herectvo je najveselšie, zároveň aj najsmutnejšie, najťažšie, ale súčasne aj najjednoduchšie povolanie“. Jej najaktuálnejšou postavou je momentálne spoločnica Gabriela z predstavenia Mikuláša Schneidra-Trnavského Bellarosa, uvádzaného v Trnavskom divadle. Tí, čo navštívili podujatia Kultúrneho leta, si ju mohli všimnúť v predstaveniach Túlavého divadla. Gabikin hlas sa objavuje i v dabingu. Za sebou má rovnako menšie postavy vo filmoch či účinkovanie v televíznej reklame. Keby si mala znovu vybrať, volila by opäť herectvo. Ona sama síce trochu ľutuje, že ju na VŠMU prijali hneď na prvýkrát, vlastne ešte ako dieťa, no pre povolanie herečky je nevyhnutné, aby v jej vnútri zostal kus hravosti i v čase dospelosti. A v jej prípade aj ostáva.
V tomto roku ste ukončili štúdium na VŠMU. Čaká vás profesionálna dráha. Ktorej z možností, ktoré oblasť hereckého umenia ponúka, by ste sa venovali najradšej?
Rozhodne divadlu. Je to totiž na Slovensku možno to jediné, čo by ma uživilo. Momentálne sú však všetky obsadené a nie je možné získať trvalé angažmán. Filmy sa tu nenakrúcajú. Takáto možnosť je najbližšie v Česku, no divadlá tam zase nemajú takú vysokú úroveň ako na Slovensku. Myslím si, že pre mladú herečku je výhodnejšie, keď je na voľnej nohe a nie je viazaná jediným divadlom. Spozná viac ľudí, stretáva sa s viacerými javiskami, spôsobmi práce. A tým sa učí. Pre začiatočníka je to výhodnejšie.
Predsa len máte už čosi za sebou – nejedno študentské predstavenie uvedené i na profesionálnych scénach. Titulné postavy a aj úspech. Jednou z vašich posledných aktivít, ktorú mohli diváci vidieť počas Kultúrneho leta, bolo účinkovanie v predstaveniach Túlavého divadla Jakuba Nvotu. Pod jeho režijnou taktovkou uviedlo jedno z trojice pripravovaných Shakespearových predstavení, spracované v svojráznom predvedení.
Túlavé divadlo je divadlom generačným. Pôvod má v Trnave. Hrám v ňom so spolužiakmi z ročníka, čo je dobré najmä v tom, že viem, čo odo mňa očakávajú. Naša spolupráca je o to ľahšia, že všetci sa už niekoľko rokov poznáme. Zatiaľ by som v ňom chcela zostať. Spomínaný cyklus Shakespearových predstavení – Hamlet, Mackbeth, Rómeo a Júlia – by sme mali ako celok pripraviť v novembri a uviesť v Štúdiu S. Jakub Nvota pripravuje aj kabaretné programy, ale či ma v nich obsadí, to zatiaľ neviem.
Veľa hercov na Slovensku nachádza možnosti uplatnenia najmä v dabingu.
Sme ročník, za ktorým prišla v druhom roku štúdia Štefánia Gorduličová z dabingového Štúdia Rocco. Zobrala si nás do opatery a pripravila nás na túto prácu. Ďalšie ročníky už takúto možnosť nedostali. Preto dnes môžem pre Štúdio Rocco robiť. Aj iné dabingové štúdiá si hercov takto odskúšavajú. V súčasnosti je však dabingových hercov viac ako dosť.
Čas, keď ste skončili VŠMU, máte ešte čerstvo v pamäti. Ako si na štúdium spomínate?
Tieto roky považujem za najkrajšie v mojom živote. V ročníku nás bolo deväť chlapcov a päť dievčat. Viedla nás trojica pedagógov – František Kovár, Božidara Turzonovová a režisér Vladimír Strnisko. Pán Kovár bol mojím divadelným otcom a pani Turzonovová divadelnou mamou. Nefungovali len ako pedagógovia, ale v prvom rade ako priatelia. Rovnako režisér Strnisko. Čím tichšie hovoril, tým pozornejšie sme ho všetci počúvali.
Kedy ste si hereckú dráhu „vysnívali“?
Myšlienka stať sa herečkou sa vo mne zrodila, keď som mala šesť rokov. Bola to taká prozaická udalosť. V bratislavskom Ružinove pripravovali nejaké predstavenie, kde potrebovali obsadiť deti do úloh zvieratiek. Stála som tam po prvýkrát na javisku, v úlohe barančeka. Ako šestnásťročná som nastúpila do Bieleho divadla v Iuvente. Tam som sa rozhodla, že sa stanem herečkou.
V Bielom divadle, spojenom so známou osobnosťou Ninou Zemanovou, začínali viacerí dnes už známi profesionálni herci.
Nina Zemanová je výborná pedagogička. Dostala som od nej základ hereckej práce a pripravila ma i na školu. Na život človeka pôsobiaceho v médiách pripravila aj Dianu Mórovú, Slávku Halčákovú, Paľa Chovanca, Danicu Jurčovú a mnohých ďalších. Začínali u nej aj niektorí režiséri.
Po koľkých rokoch úsilia vás prijali na VŠMU?
Prijali ma na prvýkrát, čo dnes trochu ľutujem.
Z akého dôvodu?
Tí, čo sa hlásia dva-trikrát, majú väčšie množstvo skúseností, sú starší a štúdium berú o čosi vážnejšie. Ja som sa do školy dostala ako osemnásťročná, po štyroch rokoch obchodnej akadémie. Bola som vlastne ešte dieťa a prvý ročník som, na moju škodu, brala priveľmi na ľahkú váhu. Napriek tomu, že sa odporúča, aby sa herectvo celkovo nebralo vážne, mohla som pracovať o čosi lepšie.
Ako ste trávili svoje posledné študentské prázdniny?
Mám za sebou zájazd v Amsterdame, ktorý sa uskutočnil začiatkom leta. Konal sa tam festival študentských predstavení, na ktorom účinkoval aj náš ročník z VŠMU s hrou G. Taboriho Balada o viedenskom rezni.
Máte pred sebou začínajúcu hereckú kariéru. Čo od nej očakávate?
Ktosi raz povedal, že herectvo je najveselšie a zároveň najsmutnejšie, najťažšie, ale i najjednoduchšie zo všetkých povolaní. Je krásne… Teda jedno z najkrajších.
zhovárala sa Jana Jurkovičová
