Keby v našej hymne znelo „Bože, chráň kráľa“, odporučil by som lingvistom premeniť meno oslávenca na „Bože, chráň Hrabala“. V slávnostnej chvíli, keď po málo užitočnej pauze prichádza výmena kultúrnych hodnôt na linke Praha – Bratislava (a späť), zažilo hlavné mesto Slovenska kráľovské chvíle. Zlatá kaplička priniesla do Hviezdoslavovho chrámu autora nadovšetko milovaného, blízkeho, úsmevného a pravdivého – Bohumila Hrabala.
V čase, keď mizéria pôvodných hier prekonáva na literárnej burze rekordy, keď bratislavské národné divadlo stiahlo posledného Karvaša, má pražské národné z bratskej slovenskej cudziny v repertoári aspoň Topola, Steigerwalda, Kohouta, či Ondreja Šulaja. Pravda, osvedčená adaptácia dua Krobot-Oslzlý je v repertoári už tretí rok, ale lepšie neskoro ako nikdy. To potvrdili aj bratislavské ovácie venované láskavej Hrabalovej prechádzke dejinami podľa jeho diela Obsluhoval jsem anglického krále. Podčiarkla to aj osobná účasť premiérov ČR a SR a generality nášho politického, spoločenského a kultúrneho života. Ukázalo sa tiež, ako málo sú púhe dve predstavenia českej reprezentačnej scény a aký je, napriek lavínam braku valiaceho sa z médií, ešte stále nezničiteľný hlad po skutočnej kultúre a umení.
V malomestskom i parádnom hoteli
„Tak ty si ten nový pikolík?“ osloví vrchný v malomestskom hoteli U Zlatej Prahy adepta „najkrajšieho remesla“ a dáva mu prvú podstatnú príučku: „Nič si nevidel, nič si nepočul!“ Tá je dôležitejšia ako čistá náprsenka, vyleštené topánky, umyté nohy, popolníky, obrusy, príbory a teplé párky ponúkané na peróne pri vlakoch.
Dejiny bežia: protivínske pivo je lepšie ako vodňanské, ale nie ako plzenské, či Hrabalovo rodné nymburské! Nič nevidieť a nepočuť, keď je pán veterinár na izbe s Jaruškou, keď „gumový kráľ“ prezervatívov ponúka do postele „bábiku Primavera“ a hlása slogan: „Podľa nosa spoznáš kosa, dľa kvality Primerosa“. Kaviár, šampanské, pesničky, vibrátory, vyzliekačky, platenia a – malý pikolík odchádza do luxusného hotela Tichota určenom pre najbohatšie vrstvy Česko-Slovenska.
To isté, ale v parádnom. Toalety, francúzsky koňak, básnici, samé duchovno, krevety, generáli, ustrice, Francúzočky v priesvitných šatách alebo len v kombiné, ktoré pán prezident omakáva, kým sa s nimi dostane do sena, prepelice s mandľovou plnkou a milionári a úplne osprostený „už“ druhý čašník mení pôsobisko – sme v pražskom hoteli Paříž. Tam je aj jeho nový učiteľ Skřivánek, ktorý minul všetky peniaze, aby mohol byť s pánmi a ktorý kedysi obsluhoval anglického kráľa.
Všetci sa raz zídu v jednej krčme
Sen sa stáva skutočnosťou. Burza, politika, intrigy, koalície, ukradnutá lyžička a ona – „dívka s vyzývavou polohou těla“ – vzrušujúca, lákajúca, dráždiaca. Potom to prišlo s ňou: každý štvrtok „sťaby bol filmový herec“.
Heil! Praha je predsa „goldene Stadt“, ako to spoznávajú šťúpla blondínka Lise a oblá brunetka Truda pri brehoch Moldau. A keď v hoteli „boľševická čvarga“ spieva „my si Prahu nedáme, radši ji zbouráme“, urazená Lízočka privoláva Vodcu, aby „to tak nenechal“, náš hrdina, nesúci jej síce opľutú grenadínu, dostáva výpoveď. „V Prahe vás ako nemecky zmýšľajúceho Čecha nevezmú ani ako pingla!“ Lise sa ešte v sexuálnej extáze vzopne a na počesť orgazmu zvolá: „Heil Hitler!“Ak Brigitte Bardotová hlásala, že hoci je svet malý, i tak „sa všetci raz zídeme v jednej posteli“, tak Hrabal po veľkých perepúťach dejinami dokázal, že „všetci sa raz zídu v jednej krčme“. Aj Slovák a slovenčina sa uplatňuje zvolaním: „Sopliaci, poďte, dochtor je tu! Vitajte, dochtorko!“ Ale pochovať sa len tak nedá, to teda nie. Je mu dobre medzi ľuďmi v pracovných šatách, gumákoch, s čiapkami-hladovkami na hlave, medzi Čechmi, Moravanmi, Rómami.
Veľká herecká família
Bola to veľká herecká família, čo dal dokopy režisér Ivo Krobot na vynachádzavej Konečného scéne. Kelnera v trojpodobe, žiaľ, už nenahradilo generačné trio Rudolfov Hrušínskych, ale úctyhodná hviezdna trojica v zložení Martin Preiss – Ondřej Pavelka a – klobúk dolu – Josef Somr. Zato všetkých troch hotelierov bravúrne, žoviálne, prísne a ozaj „švandovsky“ stvárnil Josef Vinklář.
Viacerí museli prejsť peklom a nebom niekoľkorakých postáv. Tak to Alexej Pyško dotiahol od fabrikanta a burziána až po chudáka Slováka. Jiří Kodet bol vo svojom živle ako generál Skřivánek, aj ako kšeftár so známkami. Pôvabné mladé dámy ovenčili predstavenie poväčšine nie iba zjavom. Hana Ševčíková ako poddajná Jaruška, aj Dievča z Orientky, Sabina Králová ako Nemka Lise, Johanna Tesarová ako jej ríšsky protiklad Truda a hosťujúca Kateřina Vaníčková ako milá Vlastička a ako ešte milšia Lili.
Bože, chráň Hrabala!
Predstavenie mení rytmus a s ním aj rôznoakostné rozvrstvenie. Sú miesta rýdzo statické, meravé, ale aj milé, očarujúce predovšetkým pôvabným humorom a dlho nepočutou poetickou rečou. V národnom sa ešte stále dobre hovorí. Horšie je to, že pri výmenách pokolení je sotva udržateľná kontinuita štýlu a, podistým, máme dojem, že sa začína akoby odznova. Pravda, je rozdiel uhrať pôvodnú hru od dramatizácie prózy.
Jednako treba na chválu disciplinovanosti súboru pripísať, že od minula (1998), keď som v Prahe zažil a prežil predstavenie značne rozglejené (bolo popoludňajšie, uponáhľané), tentoraz, isto aj dôkladným oprášením a vari aj pričinením slávnostnosti chvíle, pôsobilo sviežo, veselo, sťaby navzdory mrákavám doby, ktoré sa nad svetom, nielen tým naším malým, valia.
Malé poučenie: pestrý bol aj život hlavného hrdinu, a nie iba prostredí, v ktorých si to s ním rozdával. Pestré, až priveľmi, boli prudko sa valiace a striedajúce dejiny našich dvoch národov, tak často a čestne, ale aj bolestne a trpko spojených spoločnými krásnymi, tvorivými, okupačnými, aj víťaznými osudmi. Práve všetkému tomuto spoločnému, Čechami, Moravou i Slovenskom dýchajúcemu Hrabalovmu poznaniu a humoru, srdečne aplaudovalo októbrové publikum, v ktorom bol Bohumil Hrabal aj v roku 2001 ešte stále prítomný. A aj všetko to, čo sme spoločne mali a máme radi. Bože, chráň Hrabala!
