Staničný fotoautomat je tu pre tých, ktorí potrebujú fotografiu, no nemajú dostatok času zájsť si do fotografického štúdia. Je pre tých, ktorí potrebujú fotografiu ihneď. Je pre tých, čo sa ponáhľajú. Okolo obyčajného staničného automatu sa odohrá jeden filmový príbeh. Jeho režisér, Jean-Pierre Jeunet, autor kultových Delikates (1997) v ňom rozohráva hru o veciach obyčajných i neobyčajných, vypomáhajúc si zmenou filmového jazyka, keď bizarnosť jednotlivých scén a obrazov, akú uňho poznáme práve z vyššie uvedeného filmu, nahrádza úsilím o obrazovú i obsahovú komplementárnosť.
Asexuálna kráska
Hlavná hrdinka filmu Amélia (Audrey Tautou) žije v parížskej štvrti Montmartre a pracuje v miestnej kaviarni ako čašníčka. Je atypická. Zatiaľ čo všetky ostatné filmové postavy rozpoznávame podľa ich charakteru i vonkajšieho vzhľadu ako určité karikatúry ľudských vlastností, Amélia je iná. Má výrazný zovňajšok, a predsa nestelesňuje nič iné okrem seba samej, čistej vo svojej pôvodnosti. Nekopíruje ostatných a ani nemala príležitosť naučiť sa to. Vyrastala osamote, bez kontaktov so svetom, mimo rodiny. Otec – lekár jej nesprávne stanovil diagnózu srdcovej choroby, vďaka ktorej nenavštevovala žiadnu školu. Amélii totiž vždy prudko bilo srdce, keď ju vyšetroval, pretože to bola jediná forma telesného kontaktu, ktorej sa jej od neho dostalo. Rodičovská láska prejavovaná väčšmi formou úzkostlivej starostlivosti než rodičovskej náruče vytvorí z nej asexuálnu krásku. A po kurióznej, tragikomickej smrti matky ostáva Amélia od detstva s otcom, ani po rokoch neprestávajúcim smútiť za svojou manželkou.
Napravovať a zlepšovať svet
Divák by mal problém časovo zaradiť dianie filmu, keby ho nezorientovala jedna udalosť – smrť lady Di. Amélii totiž, v údive nad touto správou v televízii, vypadol z rúk flakón voňavky. Hľadajúc ho, našla škatuľu so starostlivo uloženými pamiatkami z detstva bývalého nájomníka. Rozhodla sa vypátrať ho a vrátiť mu ju. Po viacerých neúspešných pokusoch sa jej to podarí. Vrátená škatuľa zasiahne do života tohto muža, natrvalo ho ovplyvní v pozitívnom zmysle, a tak si Amélia zaumieni, že jej poslaním je pomáhať naprávať a zlepšovať svet.
Jediná spomenutá udalosť, ktorá časovo umiestňuje film do druhej polovice deväťdesiatych rokov, nás núti vnímať ho ako príbeh odohrávajúci sa v neďalekej minulosti, respektíve ako film zo súčasnosti. Z jednotlivých scén vanie akási dávnovekosť, či priam odvekosť. Autori to dosahujú pestrými výrazovými prostriedkami, napríklad výberom exteriérov, v ktorých sa dej odohráva. Staršia štvrť Paríža, staré stanice metra, tradičné zábavné parky.
Filmovému stvárneniu dominujú mäkké farby. V červenom tóne je zariadený Améliin byt, v žltom svetle sú predstavené vonkajšie priestory. Len raz použitá modrá (Amélia nakreslila modrou kriedou šípky na chodníku pre objekt svojho záujmu), v tomto prípade farba chladnej strategickej kalkulácie, charakterizuje racionálnu líniu vnesenú do mäkkej cyklickosti stereotypu.
Najjednoduchšie máva k pravde najbližšie
Zámer zmeniť svet k lepšiemu privedie Améliu k poznaniu, že potrebuje zmeniť aj samu seba a svoj život (asi v zmysle začni od seba). To prvé rozhodnutie je vzápätí ironizované: po tom, čo sa rozhodne zachrániť svet, samu seba „vidí“ v televíznom dokumente o sebe ako slávnej svätej žene. Za úsilím zlepšiť svet sa teda skrývajú aj iné ciele – sláva, uznanie, osobný prospech.
Hoci Amélia pomôže rozličnými spôsobmi rozličným ľuďom, ukáže sa, že i dobre mienený zámer môže mať neblahé následky. A tak postupne dospeje k poznaniu, že i ona sama potrebuje určitú zmenu vo svojom doterajšom živote a pustí sa do budovania vlastného partnerského vzťahu. Zamiluje sa, keď stretne človeka zbierajúceho roztrhané fotografie ľudí, ktorí sa fotografovali v staničnom automate.
Dej sa zauzľuje prostredníctvom malej krimi – pátrania po neznámom, ktorý po tom, čo sa tu nechá odfotografovať, snímky roztrhá a vyhodí. Aj v tomto prípade sa ukáže, ako domýšľavo niekedy funguje ľudská psychika, keď hľadá najrozmanitejšie, nezriedka veľmi čudesné vysvetlenia rôznych javov a udalostí. Namiesto toho, aby hľadala to najjednoduchšie riešenie, ktoré máva k pravde často najbližšie.
Nájdenie vlastnej identity
Ak môže divák získať dojem, že dej filmu sa rozvíja v akomsi časovom vákuu, znamená to, že súčasnosť, ako ju vnímame, nekorešponduje s tým typom vzťahov, ktoré film predostiera? A o akej súčasnosti chceme vlastne v tomto kontexte hovoriť? O tej skutočnej alebo filmovej?
Súčasný film petrifikuje dynamiku, silu, akciu a život v meste stvárňuje ako rýchly a nadmieru individualistický. Súčasnosť v tejto filmovej snímke akoby „vychytávala“ posledné ostrovy čohosi diametrálne odlišného – tematizuje stereotyp a jeho pozitívne stránky (v kaviarni U dvoch mlynov, kde Amélia pracuje, sa dennodenne stretávajú tí istí – personál i hostia).
Film úspešne relativizuje aj opodstatnenosť klišé, že mestský život sa dnes v každom prípade vyznačuje anonymitou a ľahostajnosťou voči druhým.
Rozhodnutie meniť svet infiltruje do úsilia zmeniť vlastný život. Ukazuje sa, že zmeniť celý svet prostredníctvom jedného človeka nie je reálne, no zmeniť svoj konkrétny životný osud sebapričinením áno. S rozhodnutím prichádza i nevyhnutnosť odvahy k činu. Rozhodnutie ešte nie je činom, je len možnou príčinou konania.
Krásna, no akoby bezpohlavná bytosť nachádza svoju identitu, miesto medzi ostatnými – je zamilovaná. Nadobúda charakter, získava základnú charakteristiku (ostatné postavy tou svojou disponovali už na začiatku filmu). Stáva sa milujúcou a milovanou ženou.
Divák môže odísť z kina spokojný. Téma čistej, skutočnej lásky sa opäť raz vrátila na filmové plátno. Amélia z Montmartru (Le fabuleux destin d`Amélie Poulan) Réžia: Jean-Peirre Jeunet, Francúzsko-Nemecko, 2000
