V hlavnom meste Slovenska pôsobia tri symfonické orchestre. Okrem Slovenskej filharmónie a orchestra Opery Slovenského národného divadla k nim patrí Symfonický orchester Slovenského rozhlasu (SOSR), ktorý sa v pohodlných priestoroch koncertnej siene na Mýtnej usiluje o sprostredkovanie plnohodnotných hudobných zážitkov neveľkej skupine bratislavských poslucháčov.
Nezriedka sa mu to úspešne darí. Napriek tomu, že uplynulé roky a mesiace vo vývoji bratislavského hudobného života a orchestrálnej kultúry nemožno označiť práve za skvelé. No v týchto dňoch a mesiacoch sme svedkami významných zmien, a to tak v Slovenskej filharmónii, momentálne sa oslobodzujúcej z umeleckého „zovretia“ Ondreja Lenárda, ako aj v SOSR. Bývalý hudobný šéf rozhlasákov Róbert Stankovský však neodstúpil: pred niekoľkými mesiacmi totiž nečakane, v mladom veku zomrel.
Nevyhnutnosťou sa tak stalo vymenovanie nového šéfdirigenta. Voľba padla na mladého a nádejného Kanaďana s menom Charles Olivieri-Munrou (1969). Nedávno sa v preplnenej koncertnej sále našej verejnoprávnej inštitúcie, v prítomnosti mnohých významných hostí, uviedol do svojej funkcie aj umelecky. Dramaturgia inauguračného koncertu upútala koncepčnou odvážnosťou, príznačnou pre SOSR. Kombinácia Hrušovský-Hummel-Mahler však vzbudzovala určité rozpaky, predovšetkým vo svojej prvej polovici. Tu sa popri súčasnom, iba veľmi krátko už nežijúcom slovenskom autorovi a jeho náročnej meditatívnej hudbe ocitla extrémne plytká skladba bratislavského rodáka zo začiatku 19. storočia.
Z uvedeného vyplýva, že na koncerte sa svojráznym spôsobom prelínali koniec a začiatok, smrť a prísľub novej nádeje. To ponuré, mystické reprezentovala Musica nocturna – Nočná hudba Ivana Hrušovského, plná dramatických zvratov, konfliktov a mučivých otáznikov. No vďaka prevažujúcej disonantnej atonálnosti sa kvalita interpretácie dala posúdiť iba veľmi ťažko. Nie tak v Introdukcii a variácii pre hoboj a orchester od Johanna Nepomuka Hummela, ktorá ponúkala od začiatku do konca pestré možnosti pokochať sa v nástrojovej brilancii hobojistu Michala Šintála, postrádajúcej však akýkoľvek vážnejší hudobný obsah. Prvému hobojistovi SOSR sme mohli za jeho virtuozitu a suverenitu právom zatlieskať. No kto od tohto kúska očakával čosi viac ako jednoduché variovanie prostých (zlomyseľne povedané – primitívnych) hudobných štruktúr, musel byť sklamaný. Pravda, i Šintálovi možno vyčítať isté nedostatky, konkrétne v komplexnejšom dynamicko-zvukovom tvarovaní tónu.
Určitým zadosťučinením mohla byť Prvá symfónia nazvaná Titan od Gustava Mahlera. A do značnej miery aj bola. Ide o najhranejšie a najprístupnejšie dielo veľkého neskorého romantika, česko-nemecko-rakúsko-uhorského Žida, o hodinový prúd mohutných vášní, veľkolepých emócií a grandióznej klenby. Spôsob, akým sa novovymenovaný šéfdirigent SOSR s touto geniálnou a náročnou skladbou vyrovnal, bol rozporuplný i sľubný zároveň. Dá sa predpokladať, že Munrou nemal k dispozícii viac ako štyri škúšky. Kompozície podobného formátu si ich však vyžadujú aspoň desať, najmä ak nie sú súčasťou kmeňového repertoáru orchestra.
Na jednej strane teda povrchnosť pri stvárnení viacerých dôležitých a prekrásnych detailov, pri frázovaní, počuteľné občasné problémy so súhrou a koordináciou, nedostatočná emocionálna sugestivita pomalých, citovo exponovaných úsekov. Na druhej strane strhujúci vzlet, fascinujúca údernosť tam, kde hudba speje k záverečnému zhrnutiu, k monumentálnej katarzii. Opäť sme sa presvedčili, že „koniec dobrý, všetko dobré“ nie je prázdnou frázou, ak sa týka hudobného zážitku!
Napriek mnohým nezrovnalostiam sa vo finálovej búrke Mahlerovej „Jednotky“ nový šéfdirigent, a s ním i hráči SOSR, zaskveli v celej dôstojnej šírke interpretačného majstrovstva. Munroe i náš rozhlasový orchester teda dostali novú šancu. Buďme optimisti a verme, že ju adekvátne využijú.
