Ak o ľavicovej politike hovoríme ako o koncentrovanom odraze životného štýlu, ktorého základom je rovnosť ľudí, vzájomná solidarita, ale aj súlad osobných, skupinových a celospoločenských záujmov, máme na mysli jej vplyv v takej proporcii, ktorá vedie k optimálne fungujúcej spoločnosti zabezpečujúcej jej trvalý rozvoj v konkrétnych historických podmienkach. Kto prijme túto predstavu, ten sa nečuduje, že v skupinách voličov prakticky všetkých politických strán na Slovensku nachádzame občanov s ľavicovým myslením. Aj preto si musíme položiť otázku: Prečo z veľkej časti nevolia strany, ktoré svoju ľavicovú orientáciu deklarujú ako politický program? Odpoveďou môže byť to, že sa občan prikláňa k takej voľbe, ktorej osobne dôveruje, k voľbe politikov, ktorí mu poskytujú najväčšiu dôveru v principiálnej ochrane jeho záujmov. Teda ľavicová politika nie je straníckou výsadou ľavicovo deklarovaných strán. Týka sa všetkých ľudí práce, ktorí sa dnes cítia v existenčnom ohrození alebo v sociálnom ponížení. Ale aj tých, čo pochopili, že transformáciu spločnosti nemožno uskutočniť bez aktívnej účasti občanov, a teda bez súčasného riešenia jej sociálnych aspektov.
Ako nás vnímajú občania?
SDĽ nie je ľavicovou stranou preto, že to tak deklaruje, ale je ľavicou len v takej miere, ako to vnímajú občania. A tak je logické, že práve pre takéto ambície voliči od našej strany právom očakávajú presadzovanie a obhajobu ľavicových hodnôt a teda aj svojich sociálnych a politických záujmov. Preto je dôležitý rozbor súčasnej miery dôvery občanov voči SDĽ.
Zrod a politické postavenie SDĽ v prvej polovici 90. rokov bolo výsledkom skutočnosti, že väčšina občanov, dokonca i členov KSS, odmietla prednovembrovú politiku, no zároveň veľká časť neodmietla všetko to, čo sa za povojnové roky vytvorilo (vybudovanie moderného poľnohospodárstva, priemyselný rozvoj, fungujúce bezplatné zdravotníctvo, bezplatný prístup ku vzdelaniu, existenčné istoty obyvateľstva). Súčasne očakávala dôsledné presadzovanie politiky sociálne spravodlivej spoločnosti v nových podmienkach.
Tieto očakávania SDĽ nesplnila. Samozrejme, to nie je objektívnym hodnotením práce strany ako celku, ani jej lídrov či osobností zastupujúcich jej politiku vo vláde. Veď sa dá argumentovať príkladmi principiálnej obhajoby politickej línie a programu SDĽ pri riešení systémových problémov transformácie spoločnosti vo vláde či parlamente, aj jej podielom na výsledkoch zahraničnej politiky SR. Našim lídrom nemožno uprieť to, že si najsilnejšia ľavicová strana vybojovala miesto v politickom systéme krajiny, podporu Socialistickej internacionály. No voliči, konfrontovaní stavom našej spoločnosti, za ktorý je SDĽ účasťou vo vláde zodpovedná, a zároveň konfrontovaní problémami vlastného života, očakávali razantnejšie a účinnejšie presadzovanie programu strany a svojich záujmov.
Varovania od voličov
Prvé varovanie prišlo už po účasti SDĽ v koaličnej vláde premiéra Jozefa Moravčíka politickým prepadnutím ľavicovej koalície vo voľbách na jeseň 1994. Dnešný stav je možné hodnotiť už ako hlbokú politickú krízu strany. Neoslovujeme nielen potenciálnych voličov, no ani veľkú časť svojich členov. SDĽ vnímajú ako spoluzodpovednú za divoký transformačný proces spojený s korupciou, so zničením úverového potenciálu vlastných zdrojov krajiny, s neobyčajným nárastom kriminality, so znefunkčnením mechanizmov fungovania spoločnosti a zabezpečenia sociálnych potrieb občanov, so znížením životnej úrovne veľkých skupín občanov a s ďalšími, občanmi odmietanými dôsledkami.
V súčasnej politike, na ktorej sa SDĽ podieľa, sa dá identifikovať rozpor medzi zahraničnopolitickými cieľmi SR a jej vnútorným ekonomickým a sociálnym vývinom. Pritom je zrejmé, že jedno bez druhého nemá nádej na úspech. Slovensko potrebuje pevné zahranične politické zakotvenie, dobré vzťahy so susedmi a ďalšími krajinami, ale rovnako potrebuje, aby sa toto smerovanie prejavovalo aj na vnútornom vývine SR, na živote občanov. Ekonomický, sociálny a kultúrny rozvoj krajiny, a z toho vyplývajúca politická stabilita, sú napokon zásadnými predpokladmi aj na efektívne riešenie zahraničnopolitických úloh.
Namiesto toho dochádza k čoraz väčšiemu ponižovaniu ľudí práce, a to nemám na mysli iba pol milióna nezamestnaných, ale aj frustrovaných vzdelaných ľudí práce v školstve, zdravotníctve, vedeckej oblasti, no i v oblasti podnikania. Ľudia nemajú pocit existenčného bezpečia, ani bezpečia svojho zdravia, života a majetku. V spoločnosti prestávajú fungovať štátne mechanizmy zabezpečujúce normálny život. To všetko silno spochybňuje aj zahraničnopolitické úspechy, pretože občania tieto deklarované úspechy konfrontujú (a právom!) so svojím životom. Je veľmi zlé, že táto konfrontácia spochybňuje aj existenciu samostatnej SR, ba u mnohých doma i v zahraničí vyvoláva otázky, či sme vôbec zrelými sami si organizovať svoj štát. Napriek všetkým problémom hovorím: Sme!
Nedôvera v transformačný proces
SDĽ vo svojej politickej práci a styku s verejnosťou buď nedokázala dostatočne zhodnotiť pozitíva účasti vo vládach, alebo svojich členov a voličov nedokázala presvedčiť o tom, že v rámci koaličných vlád dosiahla maximum reálnych možností. Potom je namieste otázka, či sa na činnosti takých vlád mala zúčastniť. Predstavitelia vrcholových orgánov strany sa z viac-menej pochopiteľných dôvodov vyhýbajú objektívnemu a konštruktívnemu hodnoteniu minulosti. Ale tento fakt členovia SDĽ s narastajúcimi spoločenskými problémami hodnotia ako odklon od zásad a obhajoby programu strany a ich záujmov. V uplynulom desaťročí naši občania získali novú sociálnu skúsenosť, ktorá sama osebe objektivizuje ich pohľad na minulosť.
Za účasti SDĽ došlo k faktickému rabovaniu spoločného majetku, vytvoreného najmenej dvoma generáciami, namiesto postupnej ekonomickej transformácie rešpektujúcej novú spoločenskú zmluvu občanov so štátom. Práve pri jej formovaní bolo miesto na vyváženie pravicových a ľavicových prvkov optimálnej transformačnej politiky tak, aby tento proces nepôsobil na spoločnosť deštrukčne a aby ho zároveň akceptovala väčšina obyvateľov SR. Namiesto toho sa občanom predkladali najrozličnejšie vízie, ktoré bolo možné prijať len v diskusii, pretože nikdy nepredstavovali reálnu politiku, kroky transformujúcej sa spoločnosti i s jej sprievodnými sociálnymi dôsledkami.
Podstata problémov však nespočíva v nesprávnych víziách a programových cieľoch, skôr v nepripravenosti ich realizácie, v nedôslednostiach postupu a tempa krokov. Štát sa nezodpovedne zbavoval prostriedkov na zabezpečovanie funkcií, ktorých sa v danej etape transformácie nemal zbaviť, pretože to prinieslo nezodpovedné experimentovanie so životom občanov. Štát nemal pripravené legislatívne a kontrolné mechanizmy zodpovedajúce novej situácii. A tak viaceré aktivity spojené s transformáciou a vynaložené spoločenské prostriedky, ktoré mali riešiť problémy, priniesli iba neoprávnený zisk pre jednotlivcov a čudné skupiny. Najmä to spochybňuje v očiach voličov našu stranu i dôveru v transformačný proces, na ktorom sa SDĽ podieľa.
Nepripravenosť nových garnitúr
Bezpochyby významnou príčinou konštatovaného stavu je nepripravenosť nových politických garnitúr na riadenie štátu. Situácia, keď sa naša spoločnosť zbavila veľkého množstva odborne pripravených ľudí (podobne ako po rokoch 1948 a 1968), sa zopakovala. Ak v období po roku 1968 mnohé osobnosti slovenskej politickej scény nahradili začínajúci, nepripravení a nie najschopnejší ľudia, potom po roku 1989 je situácia oveľa zložitejšia. Súčasne s učením sa základným technológiám riadenia museli nové garnitúry uskutočniť veľkú transformačnú operáciu vo všetkých oblastiach života spoločnosti, na ktorú sa zbytočne hľadali použiteľné precedensy, pretože také jednoducho nejestvujú.
Riešením tejto situácie už môže byť len priznanie tohto stavu bez toho, aby sa lídrom SDĽ podsúval akýkoľvek apriórny úmysel. Najskôr ide o nezvládnutie politiky v situácii, ktorá iste bola a je medzinárodne i vnútropoliticky veľmi zložitá. Avšak treba sa dištancovať od doterajších chýb, presvedčivo – a to programom a jeho novou personifikáciou – ukázať reálnu možnosť ľavicovej voľby vývoja slovenskej spoločnosti. V opačnom prípade čaká našu stranu osud podobný osudu Sociálnodemokratickej strany Slovenska (SDSS).
Národné záujmy Slovenska
Nová rezonancia SDĽ znamená hľadanie optimálneho riešenia ľavicovej politiky, ktorá by pre Slovensko priniesla dôstojné miesto v integrujúcej sa Európe. Naším cieľom je spoločnosť nielen fungujúca, ale aj s predpokladom jej ďalšieho vývinu, spôsobilá riešiť i nepopulárne problémy. V tejto požiadavke sú zakomponované pravicové aj ľavicové politické prvky, no najmä demokratické, teda také, ktoré vznikli na základe „spoločenskej zmluvy“ s občanmi. Ba musíme si uvedomiť aj to, že pravicová politika je rovnako dôležitá ako ľavicová, že absencia ktorejkoľvek z nich nemôže byť riešením, ale len prehlbovaním krízy s reálnou hrozbou štátnej a národnej katastrofy.
Samozrejme, že smerom dopredu nemôže ísť o návrat do minulosti, že novým socialistom ide iba o socializmus európskeho typu, v ktorom každý môže pracovať podľa schopností a dostávať podľa zásluh. Problémom minulého režimu bolo určite aj to, že nielenže každý nepracoval podľa svojich schopností, ale mnohí ani nemohli tieto schopnosti naplno využiť. Okrem iného i z politických limitov, čo nebolo správne, a v nemalej miere to bolo spôsobené medzinárodnopolitickým napätím a veľmocenskou politikou USA a ZSSR.
Národným záujmom SR, tak ako ho prezentuje nová politika SDĽ, je dôstojné partnerstvo, teda nielen členstvo, v Európskej únii a Severoatlantickej aliancii. V oboch týchto štruktúrach chceme byť dôstojným partnerom, byť prínosom pre úniu i alianciu. Toto smerovanie však nemá byť aktom namiereným proti iným krajinám, najmä tým, s ktorými nás aj naďalej spájajú naše kultúrne, ekonomické a iné záujmy.
