Ľudová slovesnosť prežila celé storočia napriek tomu, že napríklad rozprávky v záujme enormnej dynamizácie deja až trestuhodne zanedbávajú dialóg. Čo sa chudáci poslanci namelú ústami, aby sa dostali aspoň do dennej tlače, v ktorej, ako je známe, má každá správa životnosť vínnej mušky. Rozprávkari sú však zvečnení napriek tomu, že zručne utaja, o čom sa rozprával kráľ so svojimi dcérami, pred tým, ako vyhnal úbohú Marušku do jesennej pľušte, prípadne, čo si šepkala princezná so švárnym rytierom, ktorému zo svojho väzenia v temnej veži najprv spustila vrkoč, a keď sa po ňom vyšplhal, spustila sa s rytierom. Dozvedáme sa len to, že po prírodou stanovenom čase povila utešeného syna. Skromnú výnimku tvorí vari len dialóg medzi dievčinou a studňou, v ktorom studňa prosí o vyčistenie, aby, ako vraví reklama, nebola len čistá, ale dokonca hygienicky čistá. Rovnako si možno spomeniete na fragmenty vzájomného dialógu siedmich trpaslíkov, ktorým však autor vložil do úst len niekoľko stereotypne znejúcich rečníckych otázok typu: kto jedol z môjho tanierika, a kto z môjho, a kto z môjho?… Kto ležal v mojej postieľke, a kto v mojej, a kto v mojej?… Až kým ten posledný nepovedal, aby držali zobák a zhasli svetlo.
Vzhľadom na to, že vzťahy medzi ľuďmi sa okrem iného vyvíjali i prostredníctvom dialogizovaného hovoreného slova, možno by nejedného z nás zaujímalo, o čom si napríklad švitorili v lesnom domčeku babička s vlkom tesne pred tým, ako bola starenka skonzumovaná. Vzhľadom na to, že sa u nás už pomaly opäť zvolebnieva, ich dialóg mohol vyzerať napríklad tak, ako opíšeme v nasledujúcich riadkoch. Je to, samozrejme, fikcia, pretože žiadny zvukový ani obrazový zápis sa z pochopiteľných dôvodov nezachoval.
„Mama,“ hovorí vlk, ktorý práve preskočil cez oblok a s kyticou v zuboch sa rútil k starkinej posteli.
„Bože, ako som sa zľakla,“ uľaví si babička. „Čakám vnučku, a namiesto nej príde, hľa, takýto odkundes.“
„Vnučku?“ – spýta sa vlk.
„Hej,“ odpovie babička, „tú s červenou čiapočkou.“
„Taká by sa do nášho hnutia celkom hodila,“ zalizne sa maškrtne vlk. „My berieme aj s červenou knižkou.“
„Mala mi priniesť košík dobrôt,“ pokračuje babička a zalizne sa pre zmenu ona.
„Tak tá asi nepríde,“ konštatuje sucho vlk. „Viete, konzumný kôš je z roka na rok menší. Možno je už taký malý, že sa ho ani neoplatí nosiť do lesa.“
„Drevo sa neoplatí nosiť do lesa,“ opravuje vlka babička. „Ale inak to stojí všetko za figu.“
„Bude lepšie,“ začína agitáciu vlk, „uvidíte, len čo prídeme my, vlci, k moci. Len nevešajte hlavu.“
„Nevešajte hlavu, nevešajte hlavu,“ rozvíja myšlienku babička, „to isté hovorili aj drábi Jánošíkovi. A potom ho obesili za rebro.“
„Ja mám na optimizmus dôvod,“ oponuje vlk. „Nikto nemá zaručenejšie recepty na celkové ozdravenie našej ekonomiky. Ba my na to máme aj nástroje. Veď nám pomaly už patria všetky slovenské kúpele.“
Takto pomaly plynie zmysluplný dialóg až do okamihu, keď sa babička zarazí ako zasiahnutá bleskom z jasného neba.
„Počúvajte,“ povie, „a neprišli ste ma vy vlastne zožrať?“
„To je typické staroštruktúrne myslenie,“ odpovie vlk. „Prečo by som kazil imidž lesom, ktoré mi aj tak už patria? Myslíte si, že povesť o vlkom zožratej starene priláka zahraničných investorov? Nie, naopak. Ako isto viete, pripravujeme už masívne predvolebné mítingy, nuž niečo za niečo. Vy prídete na míting, a ja vás nezožeriem. Mimochodom, tú vašu Červenú čiapočku by ste mohli niekedy poslať za mnou. Už mi opäť chýba poradkyňa pre všetko.
Tak dajako by mohol vyzerať dialóg babičky a vlka. Isto máte výhrady, že rozprávka sa uberala iným smerom a jej záver bol tiež celkom iný. My však netvrdíme, že to, čo ste si prečítali, je absolútny záver. Veď, ako sme naznačili, chystajú sa mítingy. A tam zas odznie množstvo rozprávok. Aj ich závery budú zaiste celkom iné, ako by ste očakávali. Také nerozprávkové.
