Polstoročie filmových objavov

Presne 50-krát odštartoval európsky Festival objavov, ktorý býval kedysi šťastnou hviezdou pre slovenské a české filmové nádeje. Málokedy a málokde prinášal zápas za pravdivé a presvedčivé umenie proti gýču a komercializácii toľko víťazstiev ako na tomto filmovom festivale v Mannheime, ku ktorému sa priradil v poslednom období aj susedný Heidelberg. Z tohto hniezda talentov vzlietli do filmového sveta Krzystof Kieslowski, François Truffaut, Reiner Werner Fassbinder, Wim Wenders, Atom Egojan, Theodor Angelopoulos, Jim Jarmush, Lars von Trier, Volker Schlöndorff, Bryan Singer, Werner Herzog. Mená, ktoré dnes zdobia Oscary, Zlaté palmy, Felixovia, berlínske Medvede. Medzi menami mannheimských prvolezcov je aj slaná chuť československej „novej vlny“. Tu sa odrazili od dna Juraj Jakubisko, Dušan Hanák, Jiří Menzel, Jan Němec a Věra Chytilová, ktorá aj pri jubilejnej päťdesiatke prišla do Mannheimu nielen ako členka poroty, ale i so spomienkami a ukážkami svojich dávnejších, vo svete odmenených diel. Aspoň dedinka zo Slovenska Poľský rodák z neďalekého Nového Targu, študent krakovskej akadémie a neskôr herec v Starom teatri Stanislaw Mucha, len čo dodatočne vyštudoval v Babelsbergu Akadémiu Konrada Wolfa, dal sa na réžiu a srdcom sa vrátil – domov. „V trojuholníku Slovensko – Poľsko – Ukrajina som doma, preto som tu aj nakrútil svoj debut“ A tak prichádza do slovenskej dedinky Miková – hniezda veľkej rodiny kráľa pop-artu Andyho Warhola. Mladý obdivovateľ navštívil „jediné Múzeum pop-artu v Európe“, aby sa pozhováral s ľuďmi. Tetky, sesternice, vnuci, známi, koštovníci, aj neterka, ktorá donedávna nosila až do zodratia majstrom pomaľované topánky, hovoria žartovne, aj nostalgicky o miestach koreňov košatej warholovskej rodiny, kde si z jeho podarovaných pomaľovaných plátien deti robili trúbky na hranie a z darčekov si ľudia vážili jedine pijatiku. Muchova dokumentárna humoreska sa volá Absolut Warhola! a získala v Mannheime Cenu svetového publika. Víťazní severania Do finálového rozstrelu mannheimského festivalu sa prebojovalo osemnásť prevažne debutujúcich režisérov. Pokiaľ mi pamäť slúži, takmer vždy po odznení rozhodcovských píšťaliek, keď vstupuje do hry osobnostný faktor, teda vkus, móda, postreh a názor sudcov, rozhodcov či poroty, ozve sa pravidelne potlesk alebo pískanie. Aj rozhodcovia sú ľudia, aj mýliť sa je ľudské. Obrovské prekvapenie, a pre nás inšpirujúce, je pocta malým národom a ich úctyhodnej tvorbe. Preto dožičme plnú a zaslúženú slávu triumfom škandinávskych filmov, ktoré pozbierali zlaté vavríny na všetkých troch najcennejších postoch. Za najlepší hraný film porota označila dánsku snímku o žene Kamila sa dá na cestu. Ide o bláznivú komédiu o neveste, ktorá pricestovala so snúbencom z Dánska do Las Vegas, kde však spred oltára ujde na motorke s cudzincom, aby po presunoch Amerikou poznala jej nesmierne bizarné možnosti. „Čo bolo vaším zámerom?“ spýtali sme sa debutujúceho režiséra Tómasa Gislasona. Pokrčil plecami: „Nakrútiť vášnivo film o všetkých možných i nemožných vášniach.“ Prestížnu cenu R. W. Fassbindera za „maximálny pocit súčasnosti“ si odniesli tiež Dáni. A opäť s príbehom ženy nazvanom Svet Mony. Malá filmová rozprávka o úradníckej, všednej popoluške, ktorej osud zmení bankový prepad, pri ktorom sa stane rukojemníčkou. „Sám som prekvapený, čo z toho vyšlo,“ priznáva Jonas Elmer „a hreje ma, že ma porovnávajú s mojím vzorom Fassbinderom.“ Čo vyšlo? Predsa láska! Gangster sa zaľúbi do rukojemníčky, z bezvýznamnej myšičky sa stáva hrdinka a vyznanie lásky má pointu priamo na schodišti. Iba sedem minút trvá víťazný film v krátkometrážnej kategórii. Volá sa síce Hor sa do Švajčiarska, odohráva sa však v Škandinávii. A cenu preberal Erik Smith Meyer z Nórska. Zaslúžene. V plnej sezóne je lyžiarske stredisko bez snehu. Plačú hotelieri, turisti, športovci, divákom však tečú slzy smiechu z vtipných dialógov a prudkých montáží prírody krajiny fjordov a Wilhelma Tella. Osobitné pocty poroty si odnášali Chorvát Lukas Nola za priam absurdný, autenticitou voňajúci dramatický film z nedávnej balkánskej vojny, pomenovaný Satelity neba, izraelsko-americká produkcia Assafa Bernsteina Uteč, ak môžeš o politických i medziľudských protirečeniach na Blízkom východe a presmutná poľská snímka Lukasza Barczyka o slepých očiach Pozerám na teba, Mária. Burza nápadov Prichádzajúc z krajiny, kde otrčená dlaň a fňukanie často predchádza myšlienke, kde výhovorka je náhražkou za tvorbu a kde, prirodzene, aj stále personálne a štrukturálne rošády neprispievajú, aby sa kinematografia vyšplhala aspoň kvantitatívne od bodu mrazu k teplejším výšinám, pokúšame sa okukať, ak nie naučiť, ako sa inde, nie iba vo „vyspelom svete“, pozerajú vpred. Predovšetkým treba maličkosť – chcieť a mať na to. Aj v Európe, ktorá tvrdo zvádza konkurenčný zápas s dravou zámorskou kinematografiou, sa síce nájdu oblasti a krajiny rezignované, ale aj také s pestovanou imunitou, viac alebo menej odolné. Lebo nezávislé umenie nemusí byť vždy len laboratórium usilujúce sa o pôvodnosť za každú cenu, experimentom pre experiment, zvláštnosťou pre zvláštnosť. „Umelecká hodnota diela,“ tvrdil skúsený režisér Zanussi, „nemusí byť bezpodmienečne intelektuálna, určená iba pre hŕstku výlučného, elitného obecenstva. Čiže dobré, kvalitné, objavné umenie, ktoré sa páči náročnému divákovi môže byť, ba aj malo by byť, súčasne aj komerčné v dobrom slova zmysle.“ Alebo inými slovami: „Pod zámienkou antikomercie netreba bolestínsky omilosťovať a zachraňovať nudu v kine. Nie je automaticky dobrý každý film, na ktorý nechodia diváci iba preto, že sa rozplýva v úvahách, filozofovaní, mentorstve.“ Vlastne aj veľké umenie klasiky, odobrené v čítankách a hoci s Nobelovými cenami, ťažko hľadá deliacu čiaru medzi páčivosťou konzumentovi a službe múzam, medzi romantikou a gýčom, medzi rovinou reality a fantázie. Na komédiách sa dá ušetriť Pomocou mannheimskej „burzy nápadov“ už zažiarilo viacero českých mladých producentov, aj režisérov, zo slovenských prijal v posledných rokoch podanú ruku Martin Šulík. Uchádzači nebývajú len z tých menej bohatých krajín. Rozhoduje – okrem doloženého rozpočtu – presný model diela, nielen scenár a, podľa možnosti aj obsadenie a jeho už začaté ukážky. Príklady: britská Biela bohyňa Jeremyho Berttinghama, chmúrna povesť prepchatá ľúbostnými veršami, predpokladá rozpočet tri a pol milióna dolárov, rovnako aj Grécke mystérium Jensa Rovena a necelý miliónik by postačil Anne Čermakovovej na príbeh troch mladých žien hľadajúcich šancu v Európe. Írsky film Šampión Jackyho Armstronga drží rekord – rovné štyri milióny. Najskromnejšiou je „čierna komédia“ Una Celma, ktorej postačí necelá polovica milióna. Komédie prídu ľuďom draho iba v živote – v umení ušetria. A čo my, príklady z krajín ešte donedávna ležiacich za železnou oponou? Slovensko sa, samozrejme, ani neuchádza, nemá čím. Zato Slovinsko ponúklo investorom až tri pozoruhodné projekty. Režiséri Damian Kozole, Boris Plavićić a Peter Broatz pýtajú po milióniku, Rusovi Sergejovi Potemkinovi postačí 600 tisíc a Juhoslovanovi Milutinovi Petrovićovi a Maďarke Kocsisovej stačí z milióna len polovica. Z ďalekých krajín si najviac zapýtala Kanada – presne trinásťkrát toľko, ako všetci naši susedia dovedna. Z našich susedov prichádza so žiadosťou o 400-tisíc Benjamín Turek a ponúka tradičnú českú scénu, humoresku zo života mládeže Malé dievčatko. Príbeh mladej matky v drastickom prostredí nakrúca Poľka Małgorzata Szumowska pod titulom Cudzinci. Pohľad vpred nie je tematicky príliš optimistický, ale aspoň je. Diela, ktoré tvorcovia dokončia tejto jari, uzrú svetlo sveta prednostne na 51. festivale objavov Mannheim – Heidelberg 2002 a okrem kín ich uvedú i niektoré televízne kanály, predovšetkým ARD, ZDR či Canal plus. Aj tento komerčný pohľad, stotožniteľný s pohľadmi početného publika, je podnetný a povzbudzujúci. Spomienky nestarnú Kieslowski, žiaľ, už osobne prísť nemohol. Zato prišla aspoň Červená z jeho pamätných Troch farieb, posledná veľvyslankyňa z jeho poslednej trilógie. A s ňou všetko osobné i film z „bláznivého ovzdušia divadla“, ktorý poľskému autorovi priniesol pred štvrťstoročím Veľkú cenu mesta Mannheimu. Jeho rodák Krzystof Zanussi, ktorý v roku 1967 dostal Mannheimský dukát za Smrť vidiečana, prezentoval aj svoje ostatné dielo, film vo filme z roku 2000 Život je sexom prenášaná choroba. Opačným smerom, od popisu sklamania, ženskej nevery, odcudzenia a samoty v niekdajšej víťaznej melodráme La Paloma k divokej komédii a výsmechu rodákov sa dopracoval Daniel Schmid v satire Posledné dni Švajčiarska. Od búrlivého Mladíka Törlessa, s ktorým prišla do Mannheimu po prvý raz vychádzajúca hviezda Volker Schlöndorff, viedla púť až k výpovedi ženy, ktorá ako príslušníčka RAF prešla cestou od atentátov k strate ilúzií a tak vzniklo Ticho po výstrele. Diamanty noci Jana Němca a O niečom inom Věry Chytilovej pripomínali triumfy československej novej vlny, aj keď by si zaslúžili i prítomnosť Menzelových Ostro sledovaných vlakov a, prirodzene, aj slovenských zlatých vavrínov Dušana Hanáka a Juraja Jakubiska, ku ktorým, žiaľ, dlho, až po Martina Šulíka, nepribudlo nič. Bez nostalgie však treba priznať, že slovenskému aj českému filmu, až na malé iskričky výnimiek, chýba zápal a vytrvalosť siahať po vyšších métach v umení. A nie je to iba pre nedostatok talentu či fantázie, ale aj pre neuvyužitie šancí, ako sú pracovné mítingy, marketingové súťaže a dobýjanie hradieb ekonomicky silných tímov. Ak malo kedysi pokolenie „novej vlny“ dosť odvahy, drzosti aj mladosti, tak tomu dnešnému, zakríknutému, vyčkávajúcemu iba s nastrčenou dlaňou, zdá sa, mnohé vlastnosti predchodcov stále chýbajú. Alebo je to len dlhý čas čakania?