Ešte pred necelým rokom, v polovici januára 2001, hýril portugalský premiér António Guterres nadšením: jeho kolegu, socialistu Jorge Sampaia, vtedy opätovne zvolili za prezidenta hneď v prvom kole. Hrdý Guterres médiám oznamoval: „Socialisti majú nielen prezidenta, ale aj predsedu vlády a starostov najväčších miest“. Dnes to už nie je pravda. Prezident síce zostal vo funkcii, no premiér podal demisiu kvôli neúspechu socialistov v komunálnych voľbách, keď opoziční sociálni demokrati získali posty starostov až v 106 mestách, vrátane Lisabonu, Porta a viacerých ďalších veľkých miest.
Porážka a odchod premiéra po šiestich rokoch pri moci sa dali čakať. Až do roku 2000 bol Guterres najpopulárnejším politikom v krajine, pretože sa mu od roku 1995 podarilo doviesť krajinu do eurozóny, kde mohla čerpať zo štrukturálnych fondov, zaistil rast ekonomiky a znížil nezamestnanosť. Ešte v októbri 1999 si socialisti zabezpečili volebné víťazstvo ziskom presnej polovice parlamentných mandátov, no už vtedy sa začínali prejavovať prvé príznaky straty masovej dôvery u obyvateľstva. Rast ekonomiky sa spomalil, vzrástla nezamestnanosť, zvýšili sa ceny a zle nastavený rozpočet viedol k viacerým nepopulárnym úsporným opatreniam. Socialisti príliš zvýšili štátne výdavky a nedokázali splniť sľuby, ktoré dali voličom. Tí sa preto začali obzerať po dôveryhodnejšej strane.
Otázne je, či opoziční sociálni demokrati uskutočňujúci liberálno-konzervatívnu politiku, dokážu po prípadnej výhre v predčasných parlamentných voľbách poskytnúť obyvateľom sľubnejšiu alternatívu. Situácia v Portugalsku totiž do značnej miery len kopíruje príznaky recesie obchádzajúce tiež ďalšie krajiny. Portugalsko je dnes stále jedným z najchudobnejších štátov Európskej únie a aj tu platí prirovnanie zo sveta ľudí: človek s nadváhou má z čoho schudnúť, no chudý je na tom horšie… Guterres teda možno ponúkol sociálnym demokratom Čierneho Petra.
