Prebytok iniciatívy spôsobil, že poslanec NR SR za SDĽ Vladimír Maňka svojím gastrolístkovým návrhom rozhneval polovicu Slovákov, pretože štát nám prikazuje, kedy a čo máme jesť: Nijaké salámy ani jogurty. Iba teplý obed! To sú všetko slová z nadpisov v denníkoch. Žiaľ, všetko, čo bolo uverejnené, vrátane Maňkových reakcií, pripomína vtipy o Rádiu Jerevan.
„Podľa novely zákona o dani z príjmov bude možné gastrolístkami platiť len v jedálňach a reštauráciách a nebude možné nimi platiť za nákup potravín.“ Je to pravda? Áno, ale… Je to len dôsledok Maňkovho návrhu, ktorého konkrétnu podobu vlastne až do najbližšieho zasadnutia NR SR nik nezverejnil. Ani sám poslanec Maňka.
Staré ustanovenie?
Ak navrhovateľ povie: „Platný Zákonník práce už viac ako tridsať rokov ukladá povinnosť všetkým zamestnávateľom, aby zabezpečili (…) zamestnancom (…) stravovanie, ktoré zodpovedá zásadám správnej výživy, a to formou teplého hlavného jedla a vhodného nápoja“ a vedúci úradu ministerstva spravodlivosti Daniel Lipšic to potvrdí, mala by to byť pravda. A však len potiaľ, pokiaľ sa týka povinnosti poskytovať stravovanie. Pretože podmienky sa menili. Ešte v zákone č. 451/1992 Zb., ktorým sa vyhlasuje úplné znenie Zákonníka práce (ZP) mal praragraf 140 ods. 1 takéto znenie: „Organizácie sú povinné zabezpečovať pracovníkom vo všetkých zmenách závodné stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy a vhodné nápoje priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti, túto povinnosť nemajú voči pracovníkom vyslaným na pracovnú cestu a v prípadoch, keď to vylučujú podmienky výkonu práce na pracoviskách.“
Zamestnávateľ je poviný zabezpečovať zamestnancom vo všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy, priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti a to vo vlastnom zariadení v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa alebo prostredníctvom fyzickej či právnickej osoby, ktorá má oprávnenie poskytovať alebo sprostredkúvať stravovacie služby, ak ich sprostredkuje u právnickej či fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie poskytovať stravovacie služby. Táto možnosť bola zavedená zákonom č. 43/1998 Z.z.. Zamestnávateľ zabezpečuje stravovanie podávaním jedného hlavného teplého jedla.
Jablko sváru na svete Zákonný pojem „teplé jedlo“ nie je novým problémom. Diskutovalo sa o ňom v nedávnej minulosti na stránkach viacerých denníkov. Zamestnanci namietali presne to, čo teraz, len nie tak dôrazne a v takom počte. Dostalo sa im odpovede: „Pri zabezpečovaní stravovania cez sprostredkovateľské firmy sa stravné lístky využívajú aj na nákupy rôznych potravín. Zamestnanci teda nevyužívajú lístok na stravovanie, ale si nakupujú tovar. Čiže lístok používajú ako platidlo. A tak vlastne účel ustanovenia pargraf 140 Zákonníka práce neplatí,“ píše sa v Pravde 27. júna 2000. „Spoločnosti ktoré majú oprávenie stravovacie služby zabezpečovať, musia ich zabezpečovať u takých subjektov, ktoré majú oprávnenie poskytovať stravovacie služby v takom rozsahu, aby zamestnancovi na stravovaciu poukážku mohlo byť podané jedno hlavné teplé jedlo vrátane vhodného nápoja,“ uvádza Pravda 18. júla 2000.
Spočiatku prebiehal skutočne viac menej v medziach zákona. Vidno to naprílad zo zoznamu zmluvných partnerov spoločnosti Cheque déjaner z roku 1998. Postupne sa však sieť rozširovala a na začiatku nášho storočia sa nákup na stravovacie poukážky stáva významným prvkom vylepšovania životnej úrovne občanov SR. Porušuje sa ZP i zákon o dani z príjmu, pretože stravovacie poukážky sa používajú ako platidlo za tovar. Vedia to kompetentní ministri, poslanci, novinári, aj mnohí zamestnanci, ktorí ešte pred dvoma rokmi len veľmi nesmelo vyťahovali pri platení za tovar stravné poukážky. Všetci sa však hrajú na pštrosov. Druhého júla 2001 je prijatý nový ZP, ktorý v ustanovení paragraf 152 preberá v podstate teraz platnú úpravu stravovania zamestnancov. Aj s jablkom sváru. A stačilo tak málo – prepracovať znenie pragrafu 142 a problematiku stravovania doriešiť i v zákone o dani z príjmu.
Avšak – ako sa neskôr ukázalo – konkrétny návrh reagujúci na súčasný stav ako aj spôsob, akým bol podaný a po vypuknutí mediálnej vojny vysvetľovaný i obhajovaný, je neprijateľný. Predovšetkým v obidvoch fázach vládla absolutná nepripravenosť, nekoordinovanosť a nekompetentnosť. Vidno to aj zo stanoviska SDĽ, ktoré sa v médiách objavilo len ako súčasť komentárov a namiesto vecnej argumentácie prisľúbilo nápravu. Braňovi Ondrušovi sa však ako najjednoduchšie javilo riešenie pomocou vyhlášky ministerstva. Nuž, naprávať zákony vyhláškami nie je až také jednoduché. A pravica zabrala naplno.
Pravicový populizmus zapracoval
Toľko súcitu, koľko sa dostalo nášmu pracujúcemu človeku za niekoľko dní od pravicovej tlače, ho hádam nebolo ani v komunistických novinách za prvej republiky. Navodenú situáciu využili aj politici, ktorí pod rúškom populizmu nenápadne podsúvali názory odporujúce súčasnému právnemu stavu, siahajúce na sociálne práva zamestnancov. Vedúci úradu ministerstva spravodlivosti Daniel Lipšic sa vyjadril: „Maňkova iniciatíva bola vecne zlá, lebo zužuje možnosti voľby.“ Za ospravedlnenie nepovažuje ani snahu zastaviť používanie lístkov ako platidla na rozličné účely. Na právneho experta vo funkcii šéfa úradu ministerstva spravodlivosti je pripustenie použitia stravných lístkov ako platidla naozaj neobvyklý názor. „Lipšic dokonca považuje niekoľko desaťročí staré ustanovenie Zákonníka práce o povinnosti zamestnávateľa zabezpečiť pracovníkovi jedno teplé jedlo denne za prežitok socializmu. Ak by sme ho vypustili dostali by zamestnanci vyššie mzdy,“ dočítali sme sa v Pravde 27. novembra 2001. To poznáme zo súčasnosti, keď niektorí zamestnávatelia protiprávne tvrdia, že v záklanej mzde sú už zahrnuté všetky príplatky.
Hneď za čerstva sa nechal počuť aj prezident Združenia podnikateľov Slovenska Karol Pavlů: „Je to typicky ľavičiarsky postup – my vieme, čo je pre ľudí dobré.“ Vraj „mnohí podnikatelia nebudú mať ako zamestnancom teplú stravu zabezpečiť, napríklad preto, že ich pracovisko je príliš vzdialené,“ píše Národná obroda 14. novembra 2001. Ľahká pomoc: v tom prípade, ak povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť zamestnancom stravovanie vylučujú podmienky práce na pracovisku, zamestnávateľ poskytne zamestnancovi finančný príspevok v sume ako pri pracovnej ceste trvajúcej 5 až 12 hodín (paragraf 152 ods. 4 nového ZP). Takže už nebude platiť, že ak zamestnávateľ „hodnoverne“ preukáže, že povinnosť nemôže splniť, stravovanie zabezpečiť nemusí. A to je nočná mora niektorých zamestnávateľov.
Dozvedáme sa, že „gastrolístky by najradšej zrušil aj vicepremiér pre ekonomiku Ivan Mikloš“ Len kde boli títo páni, keď sa prerokovával nový ZP? Nedá sa povedať, že by sa I. Mikloš nebol dostatočne angažoval. Práve naopak! Alebo že by D. Lipšic nedostal priestor na svoje názory? V tom to asi nebude. Skôr si nechceli kaziť imidž a verejne sa prihlásiť k výrokom poslanca Petra Tatára o amorálnosti sociálneho štátu. Bolo výhodnejšie počkať a sociálne práva spochybniť, akože inak – v dobrom úmysle – po Maňkovom chrbte a podkúriť aj SDĽ: Riešenie kauzy používania gastrolístkov parlamentom je šalamúnske, účelové a dočasné. Avšak kiks, ktorý vzbudil dokonca medzinárodný ohlas, je nielen Maňkovým kiksom.
