Niekedy v prvej polovici minulého storočia český spisovateľ Karel Čapek napísal do Lidových novín fejtón, v ktorom tvrdil, že ak by ľudia vedeli, na čo nimi platené dane pôjdu, platili by ich ochotnejšie. Koncom minulého roka slovenský parlament novelizoval daňový zákon tak, že platca dane bude môcť aspoň v obmedzenej miere určiť, kam ním vyplatené peniaze pôjdu. Nebude s nimi môcť manipulovať ľubovoľne, peniaze jednotlivých občanov pôjdu organizáciám tretieho sektora alebo cirkvám. V tejto súvislosti vyvstáva niekoľko otázok. Napríklad – prečo iba jedno percento? O finančných problémoch občianskych združení asi verejnosť nie je dostatočne informovaná, no žiadne z nich sa nemôže sťažovať, že by malo prebytok prostriedkov. Viac sa hovorilo o financovaní cirkví. Aj tie nariekajú, že nemajú na svoju činnosť toľko financií, koľko by potrebovali. Takže o prostriedky zo spomínaného jedného percenta je až priveľa záujemcov a každý z nich má pádne argumenty. Vynára sa tu ďalší problém – bude delenie výnosu spravodlivé a transparentné? Najspravodlivejšie by bolo, keby sme mohli určiť konkrétneho adresáta „nášho“ percenta, napríklad vydavateľa časopisu, ktorý predávajú na uliciach bezdomovci. Asi by to však bolo veľmi ťažko realizovateľné. Jediné, čo sa zrejme bude dať robiť, je trvať na prísnom vyúčtovaní aspoň toho jedného percenta z našich daní. Lenže, ešte za čias prvej ČSR položil Čapek rečnícku otázku: Vieme naozaj presne, kam idú naše dane?
