Neodôvodnené predsudky zostávajú

V ranom období kresťanstva sa ženy aktívne podieľali na náboženskom živote komunity, viedli mnohé spoločenstvá a zastávali úlohu kňaziek. No nedialo sa tak – rovnako ako u kňazov – na základe formálneho vysvätenia, ktoré sa objavilo až neskôr, ale ako dôsledok prirodzenej autority a schopnosti viesť cirkevné komunity. Raná cirkev spravovaná ženatými kňazmi a kňazkami bola veľmi úspešná v šírení evanjelia, lebo ho šírila príkladom rodinného života za neprítomnosti obmedzujúceho povinného celibátu pre kňazov a zákazu pôsobenia žien ako kňaziek.

Tri základné dogmy
Postupne cirkev, ovplyvňovaná rímskym prostredím a najmä po vyhlásení kresťanstva za štátne náboženstvo roku 392 cisárom Teodosiom I. (378-395), okrem iného prijala rímsky koncept vnímania žien a svoj pohľad na ne postavila na troch predsudkoch. Prvý hovorí o ženách ako o podradných bytostiach. Tento koncept pochádzal z gréckej filozofie, ktorá hlásala, že ženy sú od prírody „neúplné bytosti“, a preto podradné mužom. Rímsky zákon, ktorý sa stal základom cirkevného zákona, dával ženám nízky spoločenský status, nemali rovnaké práva ako muži, a preto nemohli vyjadrovať svoj názor verejne a zastávať verejné posty. Cirkev ich podradenosť zdôvodňovala i tým, že Boh stvoril na svoj obraz iba muža, a teda je nadradený voči žene v inteligencii a charaktere.

Druhým predsudkom bolo vnímanie žien ako bytostí potrestaných Bohom za hriech. Cirkev hlásala, že Eva bola zodpovedná za vznik pôvodného hriechu, a preto ženy ako odveké zvodkyne majú byť podrobené mužom ako trest za Evin hriech, hoci v realite mal na tom Adam rovnaký podiel.

Tretím predsudkom bolo vnímanie žien ako rituálne nečistých stvorení. Súviselo to s krvou počas menštruácie, ktorá mala takto ženu permanentne robiť rituálne nečistou. Cirkev sa bála, že by táto rituálna nečistota mohla znesvätiť chrám a najmä oltár, keby boli ženy kňazkami. Keď mali menštruáciu, nemohli prijímať sviatosť oltárnu a dokonca po pôrode museli byť „očistené“, aby mohli ísť do chrámu. Preto ženy, vnímané ako podradné, hriešne a nečisté bytosti, napríklad museli mať v chráme zakrytú hlavu, nemohli sa dotýkať kalicha, misky, oltára, vstupovať do sakristie okrem dôvodu upratovania, nesmeli čítať z Biblie, spievať v zbore a vonkoncom ich nemohli vysvätiť za kňazky.

Diela Otcov cirkvi
Tieto predsudky cirkev preberala ako fakty, hoci v realite nemajú žiadne opodstatnenie. Nachádzajú sa v zdrojoch cirkevnej tradície, akými sú teologické diela, cirkevný zákon, písomnosti pápežov a diela tzv. Otcov cirkvi. Napríklad Tertullian (asi 160-230) napísal: „Nie je možné, aby žena hovorila na cirkevnom zhromaždení a ani jej nie je dovolené, aby zastávala nejakú mužskú činnosť, nie to ešte kňazský úrad.“ Tzv. Apoštolská ústava okolo roku 400 hovorí: „Muž je hlavou ženy a je pôvodne určený pre kňazstvo… Je to proti prírode, aby žena zastávala kňazský úrad… Muž má vládnuť nad ženou.“ Augustín (354-430) tvrdil: „Nič nespôsobuje úpadok muža viac ako žena.“

Pápež Gelasius I. (492-496) vydal nariadenie, ktorým zakázal vysväcovanie žien za kňazky. Pápež Gregor VII. (1073-1085), zástanca celibátu a horlivý nepriateľ ženatých kňazov, na adresu predstaviteliek nežnejšieho pohlavia prehlásil: „Cirkev sa dovtedy nedostane spod vplyvu ženatých kňazov, pokiaľ sa kňazi nedostanú spod pazúrov svojich žien.“

Postupne cirkev i pre svoj pohľad na ženy presadzovala povinný celibát pre duchovenstvo, povýšiac ho na najsvätejší a najváženejší spôsob života, zdegradovala hodnotu manželstva a sexuálneho vzťahu v ňom, a tým aj hodnotu ženy pre muža a spoločnosť. Súčasná existencia povinného celibátu u kňazov, nemožnosť žien pôsobiť ako duchovné a pohľad cirkvi na ženy nie je nič iné ako diskriminácia žien.

Počas histórie vývoja spoločnosti založenej na kresťanstve sa zákony tvorili pod priamym alebo nepriamym vplyvom cirkvi. Takto sa diskriminačný postoj voči ženám prenášal do povedomia verejnosti. V stredoveku bol tento názor na ženy v spoločnosti tak zakorenený, že ho takmer nik nespochybňoval. No postupom času, najmä po reformácii a počas osvietenstva, silneli oprávnené požiadavky na ich rovnoprávnosť nielen v spoločnosti, ale i v samotnej rímskokatolíckej cirkvi (RKC). Až v 20. storočí sa však postupne podarilo v jednotlivých krajinách zákonne odstrániť neopodstatnenú diskrimináciu žien a uznať ich rovnocennosť s mužmi.

Spoločnosť takto predbehla cirkev. No nielen veriace ženy, ale aj mnohí duchovní sú čoraz nespokojnejší s diskrimináciou žien samotnou RKC. Príkladom je pôsobenie miništrantiek v USA, Slovinsku a iných krajinách, hoci cirkevné nariadenie to zakazuje. Silnejú hlasy za zrušenie povinného celibátu u duchovných a za vysväcovanie žien za kňazky. Je načase, aby i RKC uznala rovnocennosť žien s mužmi, a tak im umožnila zastávať rovnaké posty ako mužom.

Ako sme na tom u nás?
Na Slovensku to vyzerá tak, že RKC (hlási sa k nej 69 percent obyvateľstva) chce svoj diskriminačný pohľad na ženy nanútiť celej spoločnosti. Jej učenie o úlohe a potrebách ženy prostredníctvom katechizmu – Metodickej príručky pre vyučovanie výchovy k láske a rodičovstvu, vydanej Katechistickou komisiou pri Konferencii (katolíckych) biskupov Slovenska – hovorí: „Úlohou ženy je starosť o domácnosť, výchovu detí, úlohou muža je starosť o vecné úlohy (živobytie).“ Na inom mieste sa píše: „A manželka nech si ctí muža. Žena, ktorá vie všetko lepšie ako jej manžel, to nie je žena do manželstva, taká ničí manželstvo… Žena musí byť taká múdra, že to nebude dávať manželovi najavo, že má vyššiu inteligenciu, že je múdrejšia… Muž skôr znesie, keď mu žena dá viackrát do mesiaca bryndzové halušky, ale neznesie, aby mu dávala najavo, že niečomu lepšie rozumie, aj keď tomu naozaj lepšie rozumie.“

Takéto učenie je však v rozpore s oficiálnym antidiskriminačným programom SR. Takto ide štát sám proti sebe, keď na jednej strane sa prostredníctvom etickej výchovy usiluje odstrániť dávno zastarané vnímanie žien v spoločnosti, no na druhej strane zákonmi umožňuje, aby sa na náboženstve viedlo k ich diskriminácii. Keďže sú takto záujmy štátu v protiklade so záujmami RKC, náboženstvo na štátnych školách nemá čo robiť. Výuka náboženstva by mala byť iba záležitosťou cirkví, veď je dokonca financovaná štátom. Tento paradox, keď štát financuje a inak podporuje čosi, čo škodí spoločnosti, by odstránila odluka cirkví od štátu. Čo by však na školách rozhodne nemalo chýbať, je výuka religionistiky, teda nezaujatý prehľad jednotlivých náboženstiev a vierovyznaní.

Je tiež smutné, že zákon o registrácii cirkví a náboženských spoločností ako podmienku požaduje počet veriacich viac, ako to, či je učenie cirkví v súlade so základnými ľudskými právami. Pritom diskriminácia žien a vedenie k tejto diskriminácii je porušovaním jedného z nich. Ostáva teda na uvedomení si celej spoločnosti a jej predstaviteľov, aby i cirkvi dodržiavali napĺňanie princípov o rovnakých právach pre všetkých ľudí bez rozdielu pohlavia.