Azda každý pozná slávnu pieseň Johna Lennona Imagine. Exbeatle v nej spieva o svete bez vojen a hladu a o spolužití ľudí vo vzájomnej harmónii. Aj keď počet vojnových konfliktov z roka na rok vzrastá a hladujúcich je čoraz viac, ešte stále sa nájdu takí, ktorým nie je ľahostajný osud slabých a bezmocných.
Skúste si však predstaviť svet, kde jediným stlačením klávesy môžete darovať jedlo hladujúcemu. Pripadá vám to ako rozprávka Stolček prestri sa? Nie, naozaj to funguje! Ak si otvoríte webovskú stránku www.thehungersite.com a kliknete na príslušnú ikonku, pomôžete tak možno hladujúcemu roľníkovi v záplavami sužovanom Bangladéši alebo mongolskému pastierovi, ktorému minulú zimu zamrzol dobytok, či dieťaťu z občianskou vojnou poznačenej Sierra Leone. Podľa údajov uvedených na tejto stránke vo svete zomiera od hladu denne 24 000 ľudí a tri štvrtiny z nich sú deti vo veku do päť rokov. Pokiaľ by sa vám zdalo, že jedno kliknutie na sajt sotva nejako účinnejšie pomôže, môžete sa dozvedieť, že od roku 1999 viac ako 101 miliónov solidárnych návštevníkov stránky poskytlo vyše 198 miliónov porcií jedla. Ako jednoducho sa dá pomôcť ľuďom v núdzi!
Druhá žatva
Hlad a nedostatok potravín však nie sú len záležitosťou štátov tzv. tretieho sveta. S týmto javom sa stretávame aj v priemyselne rozvinutých krajinách. Charitatívna organizácia Americas Second Harvest – ASH (voľne by sme tento názov mohli preložiť ako Americká druhá žatva) je najväčšia domáca inštitúcia zameraná na pomoc hladujúcim. V uplynulom roku prostredníctvom viac ako dvesto tzv. potravinových bánk a potravinových záchranných programov distribuovala jedlo pre vyše 26 miliónov hladujúcich Američanov, z čoho 9 miliónov tvorili deti.
ASH celkovo rozdala 1,4 miliardy libier potravín vo všetkých 50 štátoch únie a v Portoriku. ASH ako svoj cieľ deklaruje ,,skoncovať s hladom v USA“. Podľa štúdie Hunger in America 2001 (Hlad v Amerike), ktorá prednedávnom vyšla, ide však skôr iba o zbožné želanie. Správa je doteraz údajne najpodrobnejšou štúdiou mapujúcou problematiku hladu v USA. Z jej výsledkov vyplýva, že v roku 2001 vyhľadalo a prijalo pomoc od charity 23,3 milióna Američanov. Je to takmer o dva milióny viac ako v roku 1997, a to aj napriek tomu, že deväťdesiate roky boli jedným z najdlhších období ekonomického rastu v novodobej histórii USA.
Kto hladuje v Amerike?
Okrem toho, že sa ukázal vzrastajúci záujem o pomoc, správa Hunger in America 2001 vyvracia mýtus, že hlad je iba problémom veľkomiest, bezdomovcov alebo trvalo nezamestnaných. Hoci Americas Second Harvest slúži predovšetkým týmto ľuďom, až 40 percent príjemcov potravinových balíčkov tvorili dospelí pracujúci ľudia! 19,7 percent predstavovali dôchodcovia (na porovnanie v roku 1997 to bolo len 16 %) a skoro dve tretiny dospelých ženy. Fakty o deťoch sú rovnako nelichotivé. Viac ako 9 miliónov detí prijíma potravinovú pomoc, čo je o milión viac, ako je celková populácia New Yorku. I keď sa hlad považuje za problém veľkomiest, takmer polovica (47 %) z príjemcov potravín žije vo vidieckych alebo malomestských oblastiach. Každodenne stojí 45 percent hladných Američanov pred neriešiteľnou dilemou: Zaplatiť za vodu, plyn a elektrinu alebo si kúpiť jedlo? Vyše 35 percent Američanov sa rozhoduje medzi jedlom a platením nájomného alebo hypotéky. V štatistických údajoch by sa dalo pokračovať donekonečna. Nato, aby sa nám ružový americký sen rozplynul, to však hádam stačí.
Food not Bombs
Ak si do internetového vyhľadávača YAHOO! zadáte slovíčko HLAD (po anglicky HUNGER) zistíte, že sa s týmto výrazom spája 212 stránok najrôznejších organizácií na celom svete, ktoré bojujú proti tomuto fenoménu. Medzi známe celosvetové siete patrí aj anarchistická iniciatíva Food not Bombs (FNB) – Jedlo namiesto zbraní, ktorá vznikla roku 1980 v Bostone. Patrí k najrýchlejšie sa rozrastajúcim skupinám, ktoré v súčasnosti prostredníctvom viac ako 70 buniek v celých Spojených štátoch protestujú proti militarizmu a chudobe. Jej dobrovoľníci pracujú v mestských parkoch, na uliciach a v jedálňach. Dve stovky aktívnych skupín v USA, Kanade a Európe sa venujú bezplatnému podávaniu vegetariánskej stravy. Je to pozitívna forma protestu proti stále sa zväčšujúcemu objemu finančných prostriedkov využívaných na pokusy a výrobu nových zbraní, popri ktorých sa čoraz viac rozrastá hlad a zvyšuje počet bezdomovcov. Aktivisti FNB sú presvedčení, že spoločnosť založená na kapitalistickom systéme si ľudský život cení menej ako materiálne bohatstvo. Podávaním stravy na verejných priestranstvách sa usilujú upriamiť pozornosť spoluobčanov na neustále sa zvyšujúci počet tých, ktorí hladujú, ako aj na narastajúce plytvanie potravinami.
Základné zásady, spájajúce všetky skupiny organizácie, sú úplná rezignácia na používanie násilia, nediskriminovanie nikoho v prístupe k rozdávanej strave a skupinové rozhodovanie konsenzom, umožňujúce nezavádzať do organizácie prvky hierarchie. Väčšinu času zasväteného práci využívajú členovia FNB na bezplatné získavanie jedla zo všetkých možných zdrojov: z veľkoskladov, z obchodov so zdravou výživou, pekární a iných miest, v ktorých sa z najrôznejších dôvodov nespotrebujú. Keby nebolo aktivistov z FNB, tieto potraviny by skončili na smetisku. Z takto získaných surovín sa pripravuje výživná strava. Hotové jedlo sa potom rozdáva na verejných priestranstvách, kde sa zhromažďujú ľudia. Táto forma „recyklácie jedla“ dokazuje, že príčiny hladu nespočívajú v nedostatku potravín, ale v neschopnosti distribúcie – dennodenne sa z úplne nezmyselných dôvodov vyhadzuje také kvantum stravy, ktoré dokáže uživiť množstvo hladujúcich.
Ďalšiu formu činnosti niektorých lokálnych skupín FNB predstavuje pomoc pri akciách rôzneho charakteru. Jej členovia sa zúčastňujú na blokádach transportov rádioaktívneho materiálu z atómových elektrární, ako aj na kampaniach proti ekonomickej globalizácii a praktikám nadnárodných koncernov. Z FNB sa stala platforma, na ktorej sa stretáva množstvo skupín a jednotlivcov, bojujúcich proti ekonomickému a hospodárskemu systému, pretože dáva príklad aktívneho boja a reálneho odporu.
Anarchia v praxi
Skupiny FNB pôsobia už aj na Slovensku. Aktivistov hnutia Jedlo namiesto zbraní (JNZ) môžete stretnúť v uliciach Bratislavy, Košíc, Nitry, Popradu, Rožňavy a Trnavy. Bratislavská skupina v decembri oslávila druhý rok svojho pôsobenia. Bilancia je veľavravná – za ten čas rozdali vyše 13 000 litrov polievky a 35 000 kusov pečiva. Popritom uskutočnili vyše 200 informačných akcií a usporiadali niekoľko protestných hapeningov. Zapojili sa aj do kampane za zrušenie vojenskej služby, a čuduj sa svete, od roku 2006 sa „zetvéeska“ stane minulosťou! Napokon za svoju činnosť získali ocenenie od japonskej nadácie Sasakawa Peace Foundation. A to všetko, ako hovorí Laco Ďurkovič, jeden zo zakladateľov JNZ, „bez nejakých účtov, bez faktúr, pravidiel, nariadení a príkazov. Všetci sme dobrovoľníci, nikto nie je platený, nie sme podporovaní ani žiadnou nadáciou. Všetko je to na nehierarchickej dobrovoľnej báze. Je to zázrak, ale už dva roky to tu funguje. Jednoducho anarchia v praxi! Fantázia!“ Je to málo, či veľa? Na necelú stovku dobrovoľníkov určite viac než dosť. Laco ďalej dodáva: „Je to ukážka toho, že aj bez prispenia štátu sa dá pomáhať, stačí len dobrá vôľa a okrem tých, čo sem chodia variť, svoju dobrú vôľu prejavili aj viacerí obchodníci, ktorí poskytujú jedlo zadarmo – pekárne v Záhorskej Bystrici a v Karlovej Vsi. Toto jedlo, ktoré by inak skončilo v kontajneroch, my zužitkujeme.“
Urbánne poľnohospodárstvo
Klasické sobotné popoludnie. Väčšina z nás pokojne odfukuje na gauči po dobrom obede a s diaľkovým ovládačom v ruke prepína televízne programy. Kuchyňa hnutia Jedlo namiesto zbraní je však ešte stále zahalená v oblakoch pary. Robo, jeden z prvých členov JNZ, v civilnom živote technik, mieša obrovský 70-litrový hrniec plný vegánskej kapustnice. Chodieva sem pravidelne a, ako sám hovorí, táto robota ho baví, lebo „potraviny, ktoré by sa inak vyhodili, sa môžu použiť na prípravu jedla pre ľudí, ktorí majú hlad“. Vo vedľajšej izbe to tiež „fičí“. Dievčatá tu dokončujú veľký transparent. Na moje prekvapenie sa z miestnosti ozýva aj angličtina. Zoznamujem sa s Carry, americkou študentkou, ktorá získala štipendium na Poľnohospodárskej univerzite v Nitre. Píše prácu o vplyve transformácie na tzv. urbánne (mestské) poľnohospodárstvo a samozásobiteľstvo obyvateľov. Povedané po slovensky: ako sa postupne mení tradícia záhradkárstva vplyvom transformácie spoločnosti. Čo je pre väčšinu z nás úplnou samozrejmosťou a pre mnohých priam nevyhnutnosťou, je pre Carry predmetom skúmania a neskrývaného obdivu: „Je to veľmi pekná tradícia, že ľudia si tu obhospodarujú vlastné záhradky, v ktorých pestujú zeleninu. U nás majú v záhradách len kvety a okolo domov kosia trávniky. Bohužiaľ, ale aj u vás sa to postupne mení.“ Mladá Kalifornčanka sa už niekoľko rokov podieľa na akciách tamojšieho FNB a veľmi ju potešilo, že hnutie Jedlo namiesto zbraní pôsobí aj na Slovensku. Na svoj prvý kontakt s JNZ spomína: „Išla som po ulici a uvidela som na stĺpe nalepené plagáty Jedlo namiesto zbraní. Wow, skríkla som, moji ľudia!“ Ešte chvíľku sa rozprávame o problémoch, ktoré majú FNB v San Francisku s políciou, ako aj o politike bývalého starostu New Yorku Rudyho Gullianiho, ktorý problém bezdomovcov riešil spôsobom „zíde z očí, zíde z mysle“, teda, že ich z centra mesta „upratal“ na perifériu.
Kapustnica o piatej
Debatu preruší Lacova výzva na odchod do mesta. Naložíme várnice na káru a ide sa! Pred Starou tržnicou už čakajú uzimení ľudkovia. Na prinesené stoly rozložíme pečivo a začneme s rozdávaním jedla. Martiny, ktorá stojí vedľa mňa, sa spýtam: „A chutí im vôbec to vegánske jedlo?“ Tá sa len zasmeje: „Kto je hladný, tak je mu jedno, aká je to strava, či vegánska, alebo iná.“
„Elektrikár“ Rasťo je pravidelným „naberačom polievok“. O JNZ sa dozvedel z časopisu Ži a nechaj žiť a túto prácu robí už rok. A prečo sem vlastne stále chodí? „Na začiatku som bol zvedavý, či tí ľudia naozaj robia to, čo propagujú. Ich práca ma zaujala natoľko, že som sa rozhodol svoju energiu venovať im. Človek hľadá rovnováhu, a možno práve preto je táto činnosť pre mňa akýmsi protipólom k elektrotechnike. Keby som ho nemal, asi by to nebolo ono.“
Zdá sa, že moje obavy, či vegánska kapustnica bude ľuďom chutiť, boli zbytočné. Várnica sa rýchlo vyprázdňuje. Laco ponúkne ešte zopár duplí a polievka je fuč. Všetci sme už premrznutí do špiku kosti, a tak sa niektorí ideme zohriať do tržnice. Tu ešte pokračujem v debate s Jurajom, ktorý pred chvíľou dojedol polievku. Patrí k pravidelným hosťom a už dlhšie nemá strechu nad hlavou. Čuduje sa, prečo sa nejaký novinár zaujíma o „takéto veci“. Lacovi šťastne svietia oči, je zjavne spokojný. Aj tentoraz sa všetko dobre skončilo. Trochu sa zohreje a pousmeje sa: „Začalo sa to na jednom koncerte v roku 1999, kde sme sa s kamarátmi dohodli, že by sme niečo také ako FNB mohli robiť aj na Slovensku a funguje to dodnes. Je to taký malý zázrak!“ Juraj súhlasne prikývne. Chvíľku ešte diskutujeme a pomaličky sa porozchádzame domov. No nie všetci aj domov dorazíme…
Epilóg
Na nákupy v hypermarketoch si Slováci zvykli veľmi rýchlo. V predvianočnom zhone boli mnohí pre zlacnené kurence ochotní podstúpiť aj neuveriteľnú tlačenicu. Asi len málokto tuší, že sa v obchodnom dome Polus, predajni Carrefoure v oddelení pečiva každý deň, večer čo večer po záverečnej opakuje rovnaký scenár. Do kontajnerov pod dohľadom bezpečnostnej služby putujú rožky, chlieb a iné pečivo v priemernej hodnote 3000 korún. Barunkina babička z knihy Boženy Němcovej by asi horko zaplakala. Nuž, neviem si predstaviť, že by si niečo také mohla dovoliť niektorá menšia pekáreň a keby žil môj prastarý otec, tiež pekár, asi by len neveriacky pokrútil hlavou: „Je vôbec niečo také možné?“ Cynik by azda iba poznamenal – kedysi sa z pomyjí nažrali aj družstevné svine, dnes sa často nenajedia ani ľudia, aj keď je jedla viac než dosť.
