Rok čo rok pribúda kronikárov kubánskej revolúcie, ktorá si kládla za cieľ premeniť „bordel Ameriky“ na „ostrov slobody“. Sama si to pripomína každoročne na Nový rok, v deň, keď musel utiecť nenávidený diktátor Batista a do Havany vtiahol na čele svojich povstaleckých oddielov 32-ročný „maximo lider“ Fidel Castro.
Pre množstvo pochybností, často oprávnených, ale i zveličovaných, sa Kuba a osobnosť „commendanta“ stala predmetom spŕšky úvah, televíznych a filmových dokumentov, akých sa nikdy nedočkala od svojich bývalých socialistických priateľov, ale ktoré napodiv rok čo rok servírujú z druhej strany železnej opony. Pred časom vyvolalo prekvapenie, keď Švajčiari nakrútili obdivný film o Che Guevarovi a jeho revolučnej anabáze v Bolívii, zavŕšenej jeho vraždou. Ešte väčší úžas spôsobilo Filmbüro BIA v Brémach dielom, ktoré lámalo divácke rekordy, o Castrových láskach s titulom Drahý Fidel… Len čo dozneli ovácie na počesť nemeckého Wilfrieda Huismanna, priletela na Kubu nečakaná lastovička priamo z hniezda imperializmu, neraz spomínanom v šesťhodinových Castrových prejavoch, s pomenovaním Fidel. Pripomeňme, že všetky tieto kinematografické prekvapenia uviedol Festival objavov v Mannheim-Heidelbergu.
Prehovorili vecné fakty
Nemecká snímka hýri sentimentalitou, kombinovanou s dobrodružnými zápletkami, a predstavuje Fidelovu milenku Maritu raz ako travičku, usilujúcu o milencov život, či ako agentku CIA a súčasne ako ženu neodolateľne a celoživotne do neho zaľúbenú. Americká produkcia pod taktovkou známej dokumentaristky Estely Bravovej však vychádza z vecných faktov. Nehodnotí, neodsudzuje, nechváli, iba dáva slovo dejinám a takým osobnostiam, ako sú laureáti Nobelovej ceny Gabriel García Márquez a Nelson Mandela, Ernest Hemingway, Harry Belafonte či bývalý agent CIA Philip Agee. „Kuba bez Fidela? Nepredstaviteľné!“ odznieva z úst exnepriateľa. Ale zachytáva aj vážne varovania, úzkosť zo straty životov ľudí unikajúcich na člnoch, obdiv predstaviteľov krajín Latinskej Ameriky, vďaku rasovo utláčaných súčasne s kritikou dodržiavania ľudských práv.
Prevažná časť historických faktov o „karibskej tretej ceste“ hovorí v jej prospech. „Dnešná Kuba má 700 tisíc absolventov vysokých škôl, 65 tisíc lekárov, 250 tisíc pedagógov, 35 tisíc učiteľov telesnej výchovy, 130 výskumných ústavov, 306 kultúrnych domov a obrovské množstvo majstrov sveta a olympijských víťazov, bielych a čiernych, kreolov, mulatov a mesticov. Kuba – si,“ hovorí Márquez Mandelovi, „udivuje 290 múzeí, 360 verejných knižníc, 306 kultúrnych domov, 180 galérií – v takej relatívne malej krajine!“ Hemingway sledoval, koľko pribúda zahraničných študentov z tretieho sveta na „ostrove slobody“ – vlani ich už promovalo 15 tisíc. Kubánci uvádzajú, že na ich prezidenta bolo 90 neúspešných atentátov – polovicu tohto počtu priznáva i cudzina. Aj to, že genocídna blokáda po prijatí kontroverzného Torricelliho a Helms-Burtonovho zákona skôr upevňuje Castrovu pozíciu, hoci ju mala v pláne oslabiť.
Ľudské právo národa
Ak sa Estela Bravová, ktorej dokumenty z USA, Afriky, Južnej Ameriky a Karibiku korunovali na prestížnych festivaloch, rozhodla venovať pozornosť Kube, nebolo to pre jej sympatie, ale ako sama priznáva: „Zo zvedavosti!“ Nepriťahuje ju dobrodružnosť revolucionárov, tým menej reči o ľudských právach. Hľadá odpoveď na aktuálnu otázku: „Platí ešte stále aj po páde železnej opony potreba hľadania tretej cesty, tentoraz karibskej?“
Fidel vo filme svojsky odpovedá: „Mám právo hľadať svoju vlastnú životnú cestu. Každý národ má ľudské právo ju hľadať a nachádzať. Odmietol som hrdzavý, opotrebovaný kapitalizmus, ktorý bol vysávačom mojej vlasti, spravil z Kuby brloh pre drogy, prostitúciu a kasína. Odmietam čokoľvek z európskych či juhoamerických diktatúr, ktoré padli. Odsudzujem dodnes vrahov Allendeho a Guevaru. Odmietol som Gorbačovovu zradu, ktorú pomenoval perestrojka a bolo to obetovanie spojencov samoľúbosti. Ľutujem bývalých priateľov, ktorí nás opustili pre priazeň nových, ktorých nemajú. Som za karibskú cestu, pre mňa nie je tretia, ale prvá, jediná. Revolúciu neexportujeme, neunášame lietadlá, nebombardujeme, iba plníme vôľu nášho ľudu a chceme, aby ju rešpektoval svet.“
Po tom, čo v Ženeve tesným skóre 22:20 posadili Kubu osobitnou rezolúciou opäť na lavicu obžalovaných, vidíme v záberoch F. Castra ako ďalej pláva v Karibskom mori za asistencie svojich bodyguardov a ako sa chystá osláviť 75. narodeniny v klube Buena Vista Social. Po mannheimskej premiére ho uvidia diváci CBS v Kanade, PBS v USA, RAI v Taliansku, ANC v Austrálii a Canal Plus vo Francúzsku. Americkú autorku prijala už pochvalne aj svetová tlač. Pribudlo kronikárov. Namiesto slov prehovorili fakty a už to je, v umení i v živote, sviatok.
