Inštitút primárnych volieb prvý raz zaviedli v prvej polovici minulého storočia v USA. Išlo o akýsi typ politickej reformy, ktorý mal zabezpečiť protiváhu voči takmer absolútnemu vplyvu aparátu oboch amerických politických strán na určovanie kandidátov v prezidentských voľbách. Hoci sa ukázalo, že primárky majú istý vplyv na to, kto bude stáť na čele USA po nasledujúce štyri roky, nedá sa pokladať za rozhodujúci. Aj samotní komentátori, o ktorých sympatiách voči slovenskej pravici, či presnejšie voči pravému stredu, nemôžeme vôbec pochybovať, naznačili, že SDKÚ išlo skôr o gesto navonok ako o hľadanie alternatívy. Nik nemohol pochybovať o pozícii nakoniec zvoleného volebného lídra. Potvrdili to i volebné výsledky. S výnimkou Žilinského a Bratislavského kraja Mikuláš Dzurinda všade presvedčivo vyhral, celkovo získal dve tretiny hlasov. Ivan Šimko sa nachádzal skôr v postavení akéhosi sparingpartnera. Nemožno pochybovať, že išlo o gesto smerom navonok, aby sa zväčšili volebné preferencie. Mám na slovenské pomery vyslovene utopický nápad. Čo ak by o kandidátoch do parlamentných volieb nerozhodovalo stranícke grémium, ale by ich potvrdili v primárnych voľbách všetci členovia politickej strany? Možno by bolo ešte lepšie, ak by sa našiel mechanizmus, aby členstvo strán priamo určilo budúcich kandidátov… Núka sa však ďalšia otázka, či by si niečo také vôbec želali radoví členovia strán – bez ohľadu na to, či sú pravicové alebo ľavicové.
