Ak sa nič nestane, v poradí už piaty mandát, ktorý získal v minulotýždňových voľbách, by mal staronovému prezidentovi Zimbabwe Robertovi Mugabemu vypršať, keď bude mať 84 rokov. Pravdepodobne posledná vec, ktorú by niekto očakával od osemdesiatnika, je túžba viesť hospodársky upadajúcu krajinu, navyše čeliacu medzinárodným sankciám a izolácii. Veľa ľudí si preto kladie otázku, prečo Mugabe jednoducho neodstúpi a nezačne si konečne užívať starobu. Kľúč k pochopeniu Mugabeho vytrvalosti treba hľadať predovšetkým v jeho pozemkovej „revolúcii“, t.j. rozdelení pôdy bielych farmárov černošskej väčšine, ktorú chce doviesť do konca. Zrejme mu veľmi záleží aj na výbere nástupcu, ktorý by bol zárukou, že nik nebude vyšetrovať jeho pôsobenie v prezidentskom úrade. Africká politická scéna je však povestná tým, že veľa politikov sa dôchodku nedožije. Bude Mugabe výnimkou? Hlavný tromf – pôda To, že Mugabeho odchod do dôchodku sa odkladá, do značnej miery zavinila porážka vládneho návrhu na zmenu ústavy, ktorá mala uľahčiť rozdeľovanie pôdy bielych farmárov vo februári 2000. Tá ukázala silu opozície a z pomaly dosluhujúceho a relatívne umierneného politika urobila radikála, rozhodnutého zostať v úrade za každú cenu. Jeho predvolebná stratégia dávala tušiť, že sa rozhodol nič neponechať na náhodu. Od kontroverzných zákonov obmedzujúcich slobodu tlače cez zastrašovanie obyvateľstva pred účasťou na mítingoch opozície, obmedzenie počtu zahraničných pozorovateľov, diskreditačnú kampaň voči vodcovi opozície a označenie jeho strany za teroristickú organizáciu pripravujúcu zosadenie prezidenta, resp. atentát, až po zabránenie možnosti voliť státisícom občanov, to všetko umožnilo Mugabemu vyhrať voľby. Starý revolucionár ukázal, že je svojím spôsobom šikovný politik. Vidiac prudký pokles svojej popularity v mestách a nárast voličských preferencií opozičnej MDC po posledných parlamentných voľbách, pochopil, že je najvyšší čas oprášiť nacionalistickú agendu 70. rokov a populistické heslá boja proti neokolonializmu, vďaka ktorým sa mu svojho času podarilo získať prezidentský úrad a neskôr sa obrátiť na roľnícke masy na vidieku s hlavným tromfom – programom prerozdelenia pôdy bielych farmárov. Mugabe týmto víťazstvom vyhral bitku, no ešte zďaleka nie celú vojnu. Najdiskutovanejšou témou tak naďalej zostáva hľadanie odpovede na otázku: Čo bude nasledovať? Armáda ho podporuje Jednou z možností ďalšieho vývoja sú určite pouličné demonštrácie. Veľa obyvateľov Harare, ktoré patrí k baštám opozície, cíti, že im tieto voľby ukradli a že jedinou cestou ako dať o sebe počuť, je vyjsť do ulíc. Otázkou zostáva, či musia demonštrácie nevyhnutne prepuknúť. V minulosti sa mnohé výzvy na protivládne demonštrácie minuli účinku, keďže ľudia si reálne uvedomujú riziká, ktoré nesú. Rozhodujúcu úlohu tu tak zohrá najskôr miera hnevu a presvedčenia, že voľby boli zmanipulované. V každom prípade, ak by sa ľudia pre tento krok predsa rozhodli, odpoveď oficiálnych miest by nenechala na seba dlho čakať a takmer určite by na ich potlačenie povolali armádu. A tá ústami svojich veliteľov vyslovila Mugabemu podporu už počas predvolebnej kampane. Niekoľko jednotiek bolo na potenciálnych ohniskách nepokojov rozmiestnených hneď po vyhlásení výsledkov. Ak by nepokoje naozaj prepukli, ďalší vývoj situácie by závisel najmä od toho, či by bol vydaný rozkaz strieľať do demonštrantov. Mugabe si určite uvedomuje riziko takéhoto kroku, no africká politická scéna nie je chudobná na prípady použitia takéhoto krajného prostriedku štátnej represie. Odpoveď na ďalšiu frekventovanú otázku, čo môže v tejto situácii urobiť medzinárodné spoločenstvo, znie – málo. Páky Južnej Afriky Európska únia a Spojené štáty na Mugabeho a jeho spolupracovníkov sankcie uvalili už dávnejšie a je nepravdepodobné, že ich rozšíria. Dopadli by totiž obzvlášť ťažko na obyčajných ľudí, ktorí už aj tak trpia pre súčasnú hospodársku krízu. Stanovisko Commonwealthu je skôr vyčkávacie. Prípadné rozhodnutie o vylúčení Zimbabwe z tejto organizácie by bolo aj tak len symbolickým krokom, pretože Mugabeho pochybovačný postoj ku Commonwealthu je známy. Tlačiť na Mugabeho dnes môže predovšetkým Južná Afrika, ktorá zásobuje jeho krajinu elektrickou energiou a ropou. Juhoafrická vláda však zrejme nepreruší ich dodávku, lebo by to pravdepodobne spôsobilo okamžitý nával imigrantov od severného suseda. Juhoafrický prezident Mbeki, ktorý uznal výsledky volieb za legitímne, zatiaľ navrhol Mugabemu model vlády národnej jednoty s účasťou Tsvangiraiho MDC. Aj keď Harare na tento návrh reagovalo spočiatku odmietavo, nedá sa vylúčiť, že na istý kompromis bude musieť nakoniec pristúpiť. Dôvod je jednoduchý – akútny nedostatok tvrdej meny, bez ktorej je nádej na oživenie zimbabwianskej ekonomiky veľmi malá. Aj keď Mugabe začal vyjednávať o alternatívnych finančných zdrojoch od Líbye po Malajziu, potreba finančnej injekcie je natoľko veľká, že bez príspevku západných bánk sa Zimbabwe nezaobíde a Južná Afrika by v tomto smere mohla byť vplyvným spojencom. Porazený Tsvangirai síce po vyhlásení výsledkov volieb vyhlásil, že bude iniciovať ich prešetrenie na Najvyššom súde. Zároveň však pripustil, že sudcovia sú Mugabeho sympatizanti, a tak by to bolo pravdepodobne len plytvanie času. Ďalšou možnosťou je výzva na pouličné protesty, ktorá by pre Tsvangiraia znamenala opätovné uväznenie. Ak sa však rozhodne nepodniknúť nič, označia ho za slabocha. V krajine momentálne platí status quo, ako ho sformuloval jeden z najbližších Mugabeho spolupracovníkov: „V Zimbabwe noví králi prichádzajú vždy až po smrti starého a Mugabe je náš kráľ.“ Ak však jeho poddaní nadobudnú presvedčenie, že boli naozaj oklamaní, nie je vylúčené, že sa nakoniec rozhodnú hľadať alternatívnu cestu. A potom už len – Boh ochraňuj kráľa!
