Pre drvivú väčšinu politikov a médií na Slovensku zrejme nepríjemná správa: V Nemecku sa štrajkuje! To sa akosi nehodí do obrazu ideálne prosperujúcej, blahobytnej krajiny, štátu s vyspelou sociálne trhovou ekonomikou, ktorá sa aj pre našu svetlú budúcnosť ustavične uvádza ako jeden zo žiarivých vzorov. IG Metall (obdoba nášho Odborového združenia KOVO) je už tradične najbojovnejším nemeckým odborovým zväzom. Neprekvapuje teda, že po mnohých rokoch „sociálneho zmieru“ pristúpil práve on k ostrému štrajku. Ak sa pozrieme na niektoré čísla z nemeckého hospodárstva a zvlášť zo sféry kovospracujúceho a elektrotechnického priemyslu, azda nezapochybujeme o jeho oprávnenosti. Zisky zamestnávateľov v spomenutom sektore stúpli v rokoch 1995 až 2001 zo 16,3 mld mariek na 42,8 mld, čiže na trojnásobok, no mzdy iba o 20 percent a podiel mzdy na celkovom obrate klesol dokonca z 25 na 19 percent! Reálne mzdy pritom skôr stagnovali, ako rástli, napríklad v roku 2001 sa zvýšili o celé jedno percento. Zato zisky podnikateľov dosiahli v roku 2000 absolútny rekord a stúpli o 17 percent, v ďalšom roku ešte o percento viac. Zamestnávatelia sa napriek tomu neštítili svojim robotníkom ponúknuť iba 3,3-percentný rast platov; odbory požadujú 6,5 percenta. Dobré dôvody na nespokojnosť Odborári argumentujú nielen spomínanou nespravodlivosťou rozdelenia hodnôt, ale aj čoraz vyššími životnými nákladmi, k čomu prispelo aj zavedenie eura. Občania napriek prísľubom a ubezpečeniam politikov novú menu vo svojich peňaženkách pocítili, a to skrytým zvyšovaním cien. Na svojej internetovej stránke www.igmetall.de detailne vyvracajú všetky „pravdivé“ tvrdenia zamestnávateľov. Niektoré akoby boli vystrihnuté a preložené z našej pravicovej tlače… Napríklad, že vyššie mzdy brzdia hospodársky rast. Tie v skutočnosti zvyšujú domáci dopyt a spotrebu, tá prináša nové investície a následne nové pracovné miesta, tvrdia nemeckí kováci. Vyššia kúpyschopnosť obyvateľstva je menšou hrozbou pre roztočenie inflačnej špirály ako pokles reálnych miezd a vyberanie nasporených peňazí z vkladov. A to sa v deväťdesiatych rokoch dialo aj v blahobytnom Nemecku, keď tzv. kvóta sporenia klesla z 13 percent v roku 1991 na dnešných 10. Inflácia sa v rokoch 1995 až 2001 pohybovala na úrovni 9,6 percenta. Rast produkcie v kovospracujúcom sektore je tiež dlhodobo vyšší ako celoekonomický priemer. V roku 2001 produkcia narástla o 2,4 percenta, v celej krajine to bolo len 0,6 percenta. Všetky významné hospodárske inštitúty – a nie analytici bánk, ktorí na hodnotenie ekonomického vývoja majú u nás, na rozdiel od Nemecka, bohužiaľ, monopol – predpovedajú v nasledujúcich mesiacoch konjunktúru a priaznivý scenár. Vo svetle týchto faktov sa nemožno čudovať, že IG Metallu sa po veľmi skromných kolektívnych zmluvách – v roku 2001 so zvýšením tarifných miezd len o 2,1 percenta – rozhodol postupovať odvážnejšie a ofenzívnejšie. Flexibilným štrajkom proti flexibilizácii práce A či sa im podarí ich cieľ splniť? To je zatiaľ vo hviezdach. V noci na 6. mája sa v známej fabrike Mercedes-Benz v Sindelfingene začal prvý štrajk v kovospracujúcom a elektrotechnickom sektore po siedmich rokoch s účasťou 63 000 zamestnancov v spolkovej krajine Bádensko-Württembersko. V pondelok 13. mája sa mal štrajk rozšíriť na spolkovú krajinu Berlín/Brandenbursko a malo sa do neho zapojiť 130 000 pracujúcich v 135 podnikoch. Tento štrajk je zároveň prvým tzv. pružným štrajkom v nemeckých dejinách. Jeho podstata spočíva v rozložení štrajku na množstvo podnikov, ktoré striedavo na jeden deň prerušujú prácu. Takto sa vlastne vyhne významným národohospodárskym škodám – za cenu, že štrajk, táto mocná ekonomická zbraň robotníckeho hnutia, nadobudne do veľkej miery symbolický charakter. Nemeckí kováci si takúto formu zvolili z obavy pred uplatnením paragrafu 116, tzv. antištrajkového zákona z roku 1986, ktorý ustanovuje možnosť „tvrdej výluky“. Vtedy štrajkujú zamestnávatelia, pretože sa štrajkom robotníkov cítia ekonomicky ohrození. Do fabrík mimo štrajkovej oblasti, ktoré sa však nachádzajú v dodávateľskom alebo odberateľskom vzťahu s podnikom, kde sa štrajkuje, nepustia zamestnancov. Tí vtedy nedostanú mzdu ani inú náhradu a môže ich to proti práve štrajkujúcim kolegom v iných továrňach riadne poštvať. Podľa oficiálnych prieskumov dve tretiny Nemcov nesúhlasia s požiadavkami IG Metall. Naopak, drvivá väčšina členov i nečlenov kováckych odborov bojové akcie nadšene podporuje. „Chceme upozorniť, že sme tu,“ hovoria. A nemyslia to ako prázdne slová. Ľudia práce i v Nemecku stále strácajú zo svojho sociálneho postavenia. V podnikoch sa cítia pod čoraz väčším tlakom flexibilizácie, racionalizácie a vyššej produktivity. Svojou akciou nepriamo odkazujú všetkým tým, podľa ktorých v postindustriálnej spoločnosti proletariát zmizol a v novej virtuálnej realite nemajú miesto staromódne triedne boje za dôstojnejšie životné podmienky, že sa hlboko mýlia.
