INGRID BAUMANNOVÁ – výkonná riaditeľka Slovenského helsinského výboru
Prečo ste sa rozhodli spolupracovať s iniciatívou Ľudia proti rasizmu? Slovenský helsinský výbor podobne ako iniciatíva LPR citlivo vníma problematiku rasovo motivovaných útokov, netolerancie ako aj latentneho súhlasu majoritnej spoločnosti s takýmito prejavmi. Zameriavame sa najmä na poukazovanie na porušovania práv jednotlivcov a skupín – národnostných a etnických skupín, náboženských menšín, skupín ľudí s odlišnou sexuálnou orientáciou, ľudí s mentálnymi a duševnými poruchami ako aj oblasťou práv žien, detí či starších. V spolupráci s LPR, ktorá pracuje v oblasti aktivizmu, by sme radi pokryli tú časť problematiky, ktorá sa týka monitoringu a analýz stavu vo vzťahu k vnútroštátnej a medzinárodnej legislatíve. Slovensko sa hlási k väčšine dokumentov a dohovorov o právach a slobodách, ale nie všetky dohovory majú odkaz v domácom právnom systéme. Tu vidíme našu rolu ako mimovládka, ktorá ma kapacity v rámci právnych expertíz. Iniciatíva LPR je vynikajúcim partnerom pri rozširovaní dobrých nápadov, myšlienok ale aj závažných informácií, ktoré ovplyvňujú celé spoločenské dianie na Slovensku . Vaša organizácia zrealizovala niekoľko užitočných projektov. Monitorovali ste národnostné menšiny, utečencov a žiadateľov o azyl, sociálne znevýhodnených občanov, správanie polície i Rómov v médiách. Aký je výsledok monitoringu? Ťažko sa zhodnotí výsledok monitoringu tak rozsiahlej škály skupín. Niekoľko spoločných poznaní tu však je. Naša spoločnosť je výrazne nastavená na prejavy latentného rasizmu, čo je výdatne ovplyvnené správaním sa verejných činiteľov, od predstaviteľov kabinetu cez poslancov až po pracovníkov ministerstiev. V rámci projektu Bezplatného právneho poradenstva pre utečencov a žiadateľov o azyl podporeného grantom UNHCR sa nezriedka stretávame s neochotou štátnej správy spolupracovať s našimi právnikmi. Ďalším problémom, s ktorým sa často stretávame a bráni nám v zmysluplnej práci, je spôsob priznávania štatútu utečenca. Na rozdiel od vyspelých demokracií sa tento proces až do druhej inštancie vykonáva v inštitúciách štátnej správy, a nie na pôde nezávislého súdu. Znamená to, že o osude žiadateľa od samého začiatku rozhodujú úradníci a nie súd. Na Slovensku sa aj v dôsledku toho za tento rok udelil iba dvom žiadateľom štatút utečenca. Aké sú vaše najnovšie aktivity v ostatných projektoch? Koncom mája sme v v spolupráci s Centrom pre ochranu ľudí s duševným postihnutím (Mental Disability Advocacy Center) organizovali medzinárodnú konferenciu o právach ľudí s duševným a mentálnym ochorením. O tejto problematike sa u nás hovorilo po prvýkrát. Práve títo ľudia sú objektom diskriminácie v oblasti zamestnanosti a vzdelávania. Tento druh diskriminácie obmedzuje ich slobodu samostatne rozhodovať o svojom živote. V krajných prípadoch sa stáva, že osoby, ktorým bol ustanovený opatrovník, musia vrátiť občiansky preukaz a stávajú sa ľuďmi bez právnej identity. Zároveň majú právo na plnohodnotný život v oblasti citovej a sexuálnej. Zistili sme aj to, že osobám s duševným postihnutím sa obvykle odopiera právo na rozhodnutie o spôsobe liečby, a nemajú možnosť vybrať si svojho lekára. Jedným z najšokujúcejších zistení pre mňa osobne bolo pretrvávajúce používanie sieťových postelí, tzv. klietok, ktorých účelom je nedobrovoľne držať osoby v posteli bez možnosti postaviť sa.. Rada Európy prostredníctvom Výboru na zabránenie mučenia po návšteve zariadení poskytujúcich dlhodobú starostlivosť pred dvoma rokmi zdôraznila neprípustnosť používania týchto druhov postelí. Slovenská vláda by mala definitívne urobiť kroky vedúce k zákazu používania sieťových postelí vo všetkých zariadeniach. V opačnom prípade to znižuje šance na úspešné prístupové konanie pri vstupe do európskeho spoločenstva. Čo by ste zaželali našej iniciatíve ? Predovšetkým entuziazmus, ktorým sú Ľudia proti rasizmu povestní, veľa priaznivcov, dobrovoľníkov a nadšencov a hlavne väčšiu ochotu na spoluprácu zo strany štátnych inštitúcií.
