Môj posledný milenec odišiel takmer nebadane a nenápadne: najskôr z divadelného javiska a teraz z javiska života. Môj priateľ, partner, kolega, učiteľ, poradca, javiskový a filmový milý, manžel, zvodca, aj otec. Predstaviteľ „slnečnej generácie“, ktorá malé divadelné a literárne Slovensko preniesla o veľký kus cesty smerom do Európy – Július Pántik. Keby iné krajiny mali takéhoto umelca, bolo by samozrejmosťou vydať o ňom svedectvo, učiť o ňom v školách, predstaviť ho ako príklad budúcim generáciám. A nie iba v kultúre, ale i v definícii národa, prameňov optimizmu, jeho nepokoriteľnej viery a vôle žiť a pretrvať v dejinách. Ak budú len trocha spravodlivé, a verím, že budú, stihnú mu aspoň dodatočne držať čestnú stráž. Prvé lásky Prešli sme s Julom Pántikom vlakom, autom či lietadlom mnohé štácie od Prahy až po Čiernu nad Tisou, ale i Viedeň, Paríž, Moskvu a Petrohrad. Hrali sme pred vďačným obdivujúcim roztlieskaným publikom, aj pred prísnou a puntičkárskou kritikou. Najradšej sme však vymetali kúty po školách, fabrikách, dedinských družstvách, armádnych útvaroch. Byť medzi ľuďmi, dotýkať sa ich citmi a srdcom, to bolo a ostalo naše spoločné. Prvé lásky sú najkrajšie, aspoň také ostávajú v ohmataných albumoch. Keď som prišla z Martina na bratislavské konzervatórium, on už tam učil a na javisku žiaril ako hviezda prvej veľkosti. Prvý raz som sa po jeho boku ocitla ešte ako elévka, aj to len v záskoku, v úlohe Máši, dcéry profesora Zabelina, ktorý navzdory revolúcii predával pri Tverskej bráne zápalky. On – Julo Pántik ako námorník Rybakov horel ideálmi a patril k ochrancom Lenina. Bola to láska ako hrom a my sme s tým Kremeľským orlojom vtedy precestovali celé Slovensko v divadelnom vlaku na čele s divadelným kráľom Andrejom Bagarom. Pántik bol mojím prvým milým aj na filmovom plátne v prvom veľkom pokuse spisovateľa Dominika Tatarku a režiséra Paľa Bielika zachytiť novú skutočnosť vo filme Priehrada. Julo bol opäť ten pokrokový, pracujúci, ideálmi planúci traktorista, symbol nového života, a ja dcérou kulaka. A zase medzi nami vzplanula láska. Blýskalo sa však ďalej. Ako Tylova Dorotka som putovala za ním, strakonickým gajdošom do ďalekej tureckej zeme. Plná náruč lásky nás bola aj v Jiráskovom Lampáši. Hoci publikum často spája javiskový príbeh hrdinov s ich osobným životom, skutočné umenie sa líši od braku práve tým, že svoje city naplno prežíva a splnohodnotí výlučne v umeleckom diele. Julo Pántik bol priam vzorovým ochrancom dobrého mena nášho cechu. Mňa ako celkom neskúsenú zelenáčku, „dieťa moje“, brával pod ochranu najmä na zájazdoch pri povinných posedeniach s veličenstvami miest, ktorí mylne považovali herečky za svoje zábavné spoločníčky. Slovenské národné divadlo bolo vždy veľkou čestnou rodinou a nepotrebovalo k svojej sláve aféry, škandály a senzácie. Značka SND: Európa. Triedny pôvod: dedina. Julo Pántik bol aj v tomto jej čelným predstaviteľom. Manželia a paroháči Herec musí zvládnuť všetko. Odmietnuť nesmie nikdy nič. Vo svete preslávenom predstavení Príhoda na brehu rieky mi bol Pántik dobrým a láskavým manželom. Opustila som preňho milého a vydala sa zaňho ako šantivá a ľahkomyseľná Valentína. Práve pre jeho dobro mu bola verná, až kým nezahynul vo vlnách rieky Angary. Autor diela Alexej Arbuzov prišiel po predstavení do šatne a povedal: „Ani som neveril, že som toto všetko napísal. Musíte prísť do Moskvy.“ Prišli sme. Aj tam sme počuli, ako diváci prestali dýchať, prežívali s nami ten prostý príbeh ženy, ktorá sa rozhoduje medzi láskou srdca a láskou rozumu, medzi vášňou a pokojom. Ako často v živote. Ako kráľovskému manželovi som mu nasadila parohy vo Faidre. Síce hru napísal vo veršoch Francúz Racine, príbeh však stvorila antika. Tá je matkou všetkých intríg, povier, nevier, krutostí, podvodov a zrád. Režisér Miloš Pietor, ktorý bol v dejinách doma, mi prízvukoval: „Musíš to hrať tak, aby ti diváci uverili, že sa nedá ináč, že si skutočne smrteľne zaľúbená.“ Aj som bola. Diváci, ak ide o lásku, vždy uveria jej, čo tam po parohoch. Zvládli sme to aj v hre, ktorá je šperkom našej povstaleckej literatúry. Autorom Polnočnej omše bol Peter Karvaš. Ja som bola Angelou, arizátorkou cukrárne, ktorá spáva s nemeckým oficierom Breckerom – Pántikom. Čo tam po manželovi, keď dôstojník je ozajstným gavalierom a pomilovanie nie je len z vypočítavosti, ale aj z horúčavy ľudských tiel. Pántik, až neuveriteľne iný ako kdekoľvek predtým, vykutral zo svojho vnútra toľko presvedčivosti o mierovom poslaní jeho Ríše a potrebe zjednotenej Európy, že diváci by mu boli uverili. Ak sa krásavica Lída Baarová vedela zaľúbiť do diabla Göbbelsa, viem pochopiť, ako sa slovenská vidiečanka mohla zaľúbiť do okupanta. Otec a vnučka Vzorným otcom bol Julo Pántik po celý život. Pre svoje deti, ba aj deti svojich detí, chodieval skoro ráno po čerstvé „mliečko“, pravdaže od „kravičky“ do neďalekej „dedinôčky“. A nám, aj postarším kolegyniam, hovorieval „dietky moje“ či „detičky“. Ako je totiž známe, Julo bol kráľom zdrobnelín. Patril medzi najobľúbenejších oteckov a deduškov v detských reláciách a hrách, najradšej chodieval na besedy práve s nimi. Na javisku som bola jeho dcérou len jediný raz. I to veľmi pokornou. Chcela by som mať takého otecka – napísalo mi raz akési dievčatko z detského domova – mám platňu s pánom Pántikom a s vami, púšťam si ju, keď mi je smutno. Keď som raz bola už „len“ mamou mladému Martinovi Hubovi, súborom letelo: „Počkaj, budeš ty ešte mamou Julovi Pántikovi!“ K tomu už, žiaľ, nedôjde. Dnes, keď hráme v národnom Alenku v ríši divov, mohla by som byť Pántikovi nielen mamou, ale aj babičkou – som tam totiž korytnačkou, ktorá má 700 rokov. Divadelný svet je svet nevyspytateľných možností. Keby nebolo Pántika A viete, že skoro nebolo? Legenda, zrejme pravdivá, vraví, že prvučičkú premiéru Pántik takmer zmeškal. Mal totiž veľkú trému. V Kleistovom Rozbitom krčahu mal pridelenú rolu šarvanca. Pántik, unavený, išiel si po generálke ľahnúť a pani domácu poprosil, aby ho podvečer zobudila. Keď však ešte o pol siedmej nebol v divadle, režisér Jamnický burácal hnevom: „Ja toho sopliaka vyhodím, viac ho tu nechcem vidieť!“ Kamaráti vzali taxík a poď ho po Pántika. Starej pani domácej ho bolo ľúto, lebo on tak „sladko spinkal“. Odvtedy Pántik nemeškal ani minútu. A neprepáčil ani tým, čo meškali. Meškali jedine Pántikove sny, ale tak to už v hereckom dobrodružstve býva. Nikdy nedostal svoje tri vysnívané úlohy: Jánošíka, Hamleta a v dabingu Jeana Gabina. „Ale veď Gabin tiež nestihol dabovať Pántika,“ utešovali sme ho. Mimochodom, iba raz som videla vždy usmiateho, optimistického, beťárskeho Pántika plakať. Bolo to v deň, keď popol Jeana Gabina rozsýpali nad La Manchom. Môj posledný Pántik bol aj mojím posledným javiskovým milencom. Doma, v SND už boli pripravené otvorené náruče pre nastupujúce sľubné generácie. Láska však predsa len ešte raz zaklopala na moje dvere. Štúdio S mi ponúklo jedinečnú príležitosť zahrať si, možno poslednýkrát mileneckú úlohu. Mojím partnerom nebol nik iný ako Július Pántik. Bola to láska životnej jesene. Ja – herečka, ktorej prvý muž bol len životná atrapa, on – vojnový veterán, ktorého žena leží kdesi pod zemou pri Königsbergu. Autorom Staromódnej komédie je náš starý známy Alexej Arbuzov. Mne bolo, ako by sme nie hrali, ale prežívali všetky lásky života. Aj sme žartovali, tešiac sa, že sme ešte tu, že na to máme. A mali sme: divákom sme ponúkli menu pre smiech i slzy, škriepky aj nehu. Predstavenie dostalo najvyššie vyznamenanie a pri jeho preberaní na Pražskom hrade mi Julo hovorí: „Až ma to bolí, ako by to bolo naposledy.“ Najvyššou poctou bolo, že prišiel osobne, hoci už chorľavý, Alexej Arbuzov, objal „svojho syna“ Jula Pántika: „Už som pomaly prestával veriť, že umenie dokáže zázraky. Odteraz verím zas.“ Pán Tik Aký bol, aký zostal v našich spomienkach? Patril medti štartérov „slnečnej generácie“, ktorá Slovensko posunula nielen do Európy, ale i za oceán. Vždy verný umeniu v sebe, nie seba v umení. Kolegiálny, neegoistický, pripravený pomôcť mladým kolegom. Keď ho Andrej Bagar objavil v ochotníckom Štefánikovom krúžku, po čase pritiahol do „veľkého divadla“ aj Gustáva Valacha. Ako učiteľ formoval veľké talenty Štefana Kvietika a Ivana Rajniaka. Úspechy a vyznamenania, ktoré dostal, považoval za metále udelené celému kolektívu Slovenského národného divadla. Keď ho prezident menoval národným umelcom, prehlásil: „Moja pocta patrí celému národu.“ Dva razy dostal aj štátnu cenu. Za podstatné pocty však považoval, keď Slovenské národné divadlo prirovnávali v Paríži, Moskve a vo Viedni k súborom Bertolda Brechta a Jeana Vilara. A ešte väčšou poctou pre neho bolo, keď nás v pražských uliciach spoznávali ľudia. „To je Pán Tik,“ vraveli mamičky deťom pri Dunaji i pri Vltave. „Vieme, vieme,“ štebotali deti, ktoré ho poznali z Večerníčkov a detských relácií. Milenci a lásky prichádzajú a odchádzajú. Spomíname ich, zabúdame na ne. Tie divadelné a filmové sú zdanlivo vymyslené, je ich viac ako v živote. Herci prežívajú viac ako stovku postáv, premilujú tisíce životov. Možno preto sú ich city prežitejšie a trvalejšie, možno aj básnikmi vymyslené lásky sú tie pravé. I preto si myslím, že tento môj prvý a posledný milenec tu ostal s nami, lebo lásku si nemožno vziať tam hore so sebou, a lásku bude rozdávať naďalej. Július Pántik odišiel bez rozlúčky a nenápadne. Ako znie stará tisícročná povera: Tróny sa rúcajú – divadlo ostáva. A s ním aj ľudia, čo ho majú radi.
