Ako priamy účastník protifašistického odboja sa nemôžem ľahostajne prizerať ako v posledných rokoch dochádza k čudnej strate pamäti aj pri takých medzinárodne uznávaných udalostiach, ako je Slovenské národné povstanie. Jedným z najnovších prípadov je žiadosť, ktorú zhodou okolností v predvečer 48. výročia tejto významnej kapitoly našich dejín predložilo vedenie Divadla SNP v Martine svojmu novému zriaďovateľovi – Žilinskému samosprávnemu kraju, a to o navrátenie pôvodného názvu – Slovenské komorné divadlo. Ako nepresvedčivo argumentuje jeho riaditeľ Ivan Giač v denníku Pravda, hlavným dôvodom je to, že súčasný názov spôsobuje pri preklade u zahraničných partnerov problémy. Vraj „kultúrna Európa nechápe spájanie martinského divadla s politicko-vojenskou udalosťou. Veď už Gréci hovorili – kde rinčia zbrane, mlčia múzy…“ V ankete Pravdy sa za návrat k pôvodnému pomenovaniu vyslovili aj traja umeleckí pracovníci, hoci zdôrazňujú, že nechcú devalvovať význam SNP. Pripomínam, že sa členovia Slovenského komorného divadla v Martine spoločne so svojím zakladateľom Andrejom Bagarom aktívne zúčastnili na Povstaní a výrazne podporili bojovú náladu povstalcov. Je to v slovenskej histórii divadelníctva ojedinelý čin, ktorý prevažná časť verejnosti prijala s veľkým uznaním. Ako občan a účastník SNP som hrdý na umelecké úspechy martinského súboru, pretože kde vystúpil „či doma alebo v zahraničí“, avšak odkaz SNP ako udalosti, ku ktorej sa hlásime aj štátnym sviatkom podobne ako napr. Francúzi sa hlásia k dobytiu Bastily. Žiaľ, je to už druhý prípad v poslednom čase, keď sú odbojári nútení obrátiť sa na Martinčanov. Nedávny spor o prenesenie pomníka SNP z centra mesta na jeho perifériu sa skončil zvláštnym kompromisom. Iste, aj tentoraz ide o záležitosť Martinčanov, no odporúčam im už k úcte SNP ponechať názov, ktorý od roku 1960 zdobí ich divadlo.
