Španielska separatistická organizácia Baskicko a jeho sloboda (ETA) zvykne viesť svojráznu predvolebnú kampaň. Pred parlamentnými voľbami v roku 1984 jej príslušníci zavraždili socialistického poslanca Enrique Casasa a pred štyrmi rokmi bol ich obeťou opäť socialista Fernando Múgica a univerzitný profesor Francisco Tomás y Valiente.
Známe sú už aj obete ich tohtoročnej „kampane“ pred parlamentnými voľbami, ktoré v krajine prebehnú 12. marca. Prvou obeťou po vyše rok trvajúcom prímerí sa stal 21. januára v Madride armádny dôstojník Pedro Blanco a o mesiac nato pričinením teroristov zahynul v baskickej Victorii miestny politik Španielskej robotníckej socialistickej strany (PSOE) Fernando Buesa a člen jeho ochranky.
Umiernení a radikáli Už päť hodín po spomínanom atentáte oznámil predseda baskickej autonómnej vlády Juan José Ibarretxe (člen umiernenej Baskickej národnej strany – PNV), že jeho kabinet ruší parlamentnú dohodu o spolupráci, ktorú podpísal vlani v máji so stranou Euskal Herritarrok (EH), blízkou hnutiu ETA. Eusakal Herritarrok sa dočkala kritiky zo strany PNV už v prvej polovici decembra za svoj nerealistický návrh na vytvorenie ústavodarného parlamentu v Baskicku (provincia už má rozsiahlu autonómiu a regionálny parlament) a hlasovanie o nezávislosti tohto regiónu. Podľa EH by sa malo hlasovať v španielskych regiónoch Baskicko a Navarra a vo dvoch francúzskych juhozápadných provinciách, ktoré separatisti tiež považujú za baskické. Hlasovať by podľa jej predstáv nemohli predstavitelia „francúzskych a španielskych okupačných síl“, čiže policajti a armáda. Napriek týmto návrhom, Euskal Herritarrok, ktorá sa po druhom atentáte vyhla akejkoľvek kritike ETA, vyjadrila aspoň ľútosť nad stratou ľudského života. Radikáli z Herri Batasuna (HB), predstavujúci ďalšiu politickú silu v baskickom odpore, sú však nezmieriteľní v podpore boja za nezávislosť Baskicka aj cestou teroru.
PNV viac ako tri roky podporovala centristickopravicového premiéra Josého Aznara, no začiatkom decembra ohlásila prerušenie politickej aliancie s jeho Ľudovou stranou (PP) kvôli premiérovým obvineniam z ústupčivosti voči ETA. Konkrétnym prejavom tohto rozhodnutia bolo odmietnutie podpory pri dôležitom hlasovaní o návrhu štátneho rozpočtu. Premiér Aznar však mal dobrý dôvod pre svoje obvinenia: po tom, ako ETA oznámila na prelome novembra a decembra ukončenie prímeria kvôli neprijateľnej politike španielskej a francúzskej vlády, no tiež umiernených baskických nacionalistov, ponúkla PNV radikálom z Herri Batasuna, že sa bude spolu s nimi zasadzovať za nezávislosť autonómneho regiónu. Už o dva týždne, po prvom z tohtoročných atentátov, ktorý HB podporila, však PNV, nevediac (chvalabohu) prekročiť svoj umiernený tieň, spoluprácu s radikálmi pozastavila. Jej predstaviteľ, baskický premiér Ibarretxe, vzápätí pripustil možnosť koalície so socialistami.
Ľavica sa zjednocuje Španielski socialisti z PSOE nemajú podľa predvolebných prieskumov verejnej mienky šancu na víťazstvo v parlamentných voľbách, napriek tomu, že sa im podarilo v poslednom čase znížiť náskok ľudovcov z PP zo šiestich na necelé štyri percentá (41,8 ku 38,2). Oproti posledným voľbám poklesla v preferenciách len koalícia Zjednotená ľavica (IU) vedená komunistami, ktorá má šancu získať 7,3 percenta hlasov. Zatiaľčo ľudovci by sa museli opäť v parlamente opierať o nacionalistov (katalánska CiU mala koncom februára 4,5 percenta a baskická PNV 1,4 percenta preferencií), socialisti stavili na spoluprácu s krajnou ľavicou, podľa vzoru susedného Francúzska. Keď sa vodca komunistov Julio Anguita zo zdravotných dôvodov musel vzdať (hypotetickej) kandidatúry na kreslo španielskeho premiéra, zvolila Zjednotená ľavica za svojho kandidáta nového predsedu komunistov, niekdajšieho odborárskeho vodcu Francisca Frutosa, známeho prívržencu úzkej predvolebnej spolupráce so socialistami. Koncom januára sa PSOE a IU dohodli na spoločnom vládnom programe pre prípad víťazstva vo voľbách. Podľa dohody, na základe ktorej pôjdu obe strany do volieb so samostatnými kandidátkami, by sa premiérom po voľbách stal generálny tajomník PSOE Joaquín Almunia.
Aliancia historicky prvý raz združila dávnych rivalov od občianskej vojny v rokoch 1936-39, kedy generál Franco rozbil vtedajšiu ľavicovú vládu. V uplynulých rokoch nebola dohoda možná aj kvôli vzájomnej nevraživosti medzi nedávno odstúpivším vodcom komunistov Anguitom a bývalým šéfom PSOE a predchádzajúcim premiérom Felipem Gonzálezom. Ešte i dnes, keď stoja na čele oboch strán iné osoby, však existujú medzi spomínanými politickými subjektami isté nezhody, vyplývajúce zo straníckych programov. IU napríklad vystupuje proti euro a členstvu v NATO a má tiež iné názory na daňový a súdny systém. PSOE aj IU ale jednotne obviňujú súčasnú vládu, že nevyužila priaznivé ekonomické podmienky a sociálny zmier na zabezpečenie väčšej zamestnanosti a sociálneho pokroku. Pravicový kabinet vraj zneužil privatizáciu, preferuje úzku skupinu ľudí na úkor celej spoločnosti. Pravicová vláda podľa PSOE a IU vytvorila značné sociálne rozdiely, prehĺbila rozdiely medzi jednotlivými regiónmi Španielska a spôsobila krízu súdneho systému. Vodca socialistov sľubuje, že zmenší sociálne rozdiely, investuje viac do vzdelávania, zdravotníctva, vytvorí viac pracovných príležitostí, zatvorí jadrové elektrárne a bude sa snažiť zabezpečiť významnejšie postavenie Španielska v Európskej únii.
Samozrejme, že ľudovci na čele s Aznarom majú tiež svoje argumenty a sľuby a sú za nimi viaceré nepopierateľné úspechy. Ich terajšie volebné obdobie bolo najdlhšie od nástupu Španielska na cestu demokracie po páde Franca, čo je tiež výrazným dôkazom voličmi preferovanej stability. Premiér Aznar dúfal, že bude profitovať aj z baskického mierového procesu, no zrušenie prímeria a obnovenie atentátov ETA mu túto šancu vzalo. Nedeľňajšie voľby ukážu, koľkí z 34 miliónov voličov mu dajú mandát, aby vo svojom programe pokračoval.
Autor (1955) je nezávislý publicista
