Hermann Hesse, nemecký spisovateľ, ktorý v roku 1923 prijal švajčiarske občianstvo, bol piatym nemecky píšucimspisovateľom, nositeľom Nobelovej ceny za literatúru. Toto najprestížnejšie literárne ocenenie dostal v roku 1946.
Hesse bol literárne veľmi všestranný spisovateľ. Začínal poéziou, ktorá ho sprevádzala po celý jeho dlhý tvorivý život, písal aj drámy, ale medzi čitateľmi je najznámejší azda ako prozaik. Viacero jeho diel bolo preložených aj do slovenčiny a češtiny, takže je medzi našimi čitateľmi jeho tvorba relatívne dobre známa. Hermann Hesse presadzoval vo všetkých svojich dielach humanistické postoje, vnímajúc človeka ako ťažko definovateľného a ťažko pochopiteľného jednotlivca, ale zároveň aj ako súčasť celku, ktorému sa musí prispôsobovať, ale ktorý by mali silní jedinci (a aj spisovatelia) tak trochu aj tvarovať. K tomuto „tvarovaniu“ mu slúžila literatúra, tvorená tak trochu s romantickým nádychom, láskou ku všetkému, čo človeka obklopuje a najmä s pochopením pre túžby neohrozujúce existenciu iných jedincov. Viaceré jeho prozaické texty sú zahalené jemnou lyrickou, prípadne tak trochu melancholickou atmosférou, do ktorej zakomponovával najčastejšie osamelé postavy, hľadajúce zmysel svojho bytia, ale vo všeobecnej rovine aj zmysel ľudskej existencie.
Ak čitateľ vnímal tvorbu Hermanna Hesseho v takejto polohe, tak ho asi prekvapí charakter málo známej novely Kúpeľný hosť, ktorá sa mu môže dostať do rúk v preklade Magdy Takáčovej.
Novela má výstižný podtitul Zápisky z pobytu v Badene. A skutočne je to takmer „faktografická“ próza. Hermann Hesse navštívil ako pacient chorý na ischias svetoznáme kúpele Baden a z jeho zápiskov vznikla novela Kúpeľný hosť. Je to próza, ktorú je možné čítať prinajmenšom v dvoch rovinách. Najskôr ako záznam, v ktorom nás s jemným ironickým podtónom rozprávač zoznamuje s atmosférou hotelov, herní, svojráznymi badenskými kúpeľnými zariadeniami, stravovacími zvykmi i konkrétnymi hosťami, s ktorými sa zoznámil, alebo ich aspoň mal možnosť pozorovať. Ale nepriamo aj so svojou chorobou a jej liečením.
Oveľa zaujímavejšie je však dešifrovať Hesseho filozofické životné postoje, ktoré sa odvíjajú od jeho bežných ľudských reakcií na každodennú realitu. Rozprávač – intelektuál sa dostáva tak trochu proti svojej vôli do krážov materiálnej skutočnosti, reprezentovanej okrem iného aj bezmocnosťou pacienta, ktorého postoje limituje jeho choroba. Detailizované rozprávanie odhaľuje v mnohom jemné poryvy ľudského vnímania a cítenia. Rozprávač reaguje na veci, ale aj na ľudí. Zaznamenáva svoje prvotné pocity, ktoré sú však vo svojej materiálnej polohe dosť klamúce. Napríklad epizóda s hlučným susedom Holanďanom, ktorý nechtiac ruší rozprávačov pokoj a vyrovnanosť, prechádza po jeho odchode a odstránení príčin nepokoja do nového nepokoja, odvodzujúceho sa od vzrastajúceho pocitu samoty človeka.
Novela Kúpeľný hosť má oslabenú dejovú zložku, má monologický úvahový charakter. Jej dejové vypointovanie je rámcované odchodom rozprávača z kúpeľov s vedomím určitého zlepšenia zdravotného stavu. Tieto fakty sú však len rámcom pre rozvinutie relatívne rozsiahlych filozofických úvah autora, ktoré nadväzujú na jeho celkovú filozofiu života. Novela Kúpeľný hosť nevytvára žiadne neprekonateľné interpretačné bariéry, napriek tomu si myslím, že osloví najmä náročnejšieho diskurzívneho čitateľa.
Autor (1950) je literárny kritik a pedagóg na FFUK
Hermann Hesse: Kúpeľný hosť (Zápisky z pobytu v Badene). Slovenský spisovateľ, Bratislava 1999
