Je akýmsi nepísaným pravidlom, že sa významným umelcom tolerovali morálne výstrelky a istá extravagantnosť. Môže však významný umelec prižmúrenie oka považovať za svoje výsostné právo, ktorého sa môže dokonca dožadovať? Kde je hranica tolerancie? Keď Richard Müller poskytol rozhovor pre TV Markíza, nepriamo argumentoval týmto právom. Bolo však zrejmé, že na obrazovke tentoraz nevystupoval významný umelec, ale človek, ktorý sa pre drogy dostal do problémov. V tejto súvislosti vyvstáva dvojaká otázka hraníc etiky. Komentáre k Müllerovmu vystúpeniu boli jednoznačné – napriek siláckej póze tu hovoril človek, ktorý sa ocitol v situácii na hraniciach tragiky, drogy mu rozbili manželstvo a teraz ohrozujú jeho postavenie umelca. R. Müller prostredníctvom TV Markíza chcel verejnosti predostrieť svoju verziu problému. A tu vyvstáva otázka inej etiky, novinárskej. Mala byť televízia iba prostriedkom Müllerovho ospravedlňovania, keď navyše neobhajoval len svoje postavenie a imidž, ale aj požívanie drog? Na výroky typu, že drogu možno zvládnuť až vtedy, ak sme ju okúsili, sa môžu chytiť práve tí mladí ľudia, ktorí váhajú či majú siahnuť po droge a práve slová obľúbeného speváka môžu byť rozhodujúcim argumentom. Otázka novinárskej etiky (hoci šlo o súkromnú televíziu) bola v tom, že nároky na etiku novinára sú vyššie ako na etiku umelca. Najvyššou hodnotou pre novinára, hoci je zamestnancom súkromnej televízie, má byť pravda. Nezriedka môže byť spor o pravdu zložitý, no tentoraz je predsa každému jasné, akým smrteľným nebezpečenstvom sú drogy a ten, kto hovorí o ich blahodarnom vplyve, klame. Novinár nesmie napomáhať šíreniu tohto klamstva a nič ho v tomto smere nemôže ospravedlniť.
