Ratingové agentúry sú pre mnohých veľkou neznámou v globálnom svete peňazí. Pritom dnes sa bez nich neudeje temer nič. Hovoríme o takých ratingových agentúrach ako sú Moodys alebo Standard & Poors.
Je to jedno, či ide o jednotlivý finančný produkt, alebo o celú banku, o miliardový úver alebo o ekologické aktivity nejakého podniku, všetko sa dnes posudzuje firmami analytikov. Dnes už ich „rating“ (zaradenie, hodnotenie) podstatným spôsobom rozhoduje o spoločenskom úspechu celých koncernov. Nemožno však dovoliť, aby zostali mimo kritiku. Pôsobia nenápadne, pracujú potichu. „Raz do roka príde skupina ľudí,“ hovorí veľkobankár z Frankfurtu. „Táto skupina ľudí sa stretne so šéfom zodpovedným za účtovníctvo, stretne sa s členmi predstavenstva zodpovednými za stratégiu. Okrem množstva tzv. mäkkých informácií títo ľudia získajú aj množstvo tvrdých údajov o hospodárení banky. Koniec koncov aj skúmaná banka má záujem na čo najlepšom ratingu.“
Ako bolo na začiatku Moodys boli založené už roku 1900 v New Yorku. Pôvodne sa zaujímali o obchodovateľné cenné papiere, neskoršie sa k tomu pridružilo posudzovanie bánk, poisťovní a priemyselných koncernov. Štandardizovaný rating poskytuje tretím, medzinárodným investorom, mieru, podľa ktorej môžu merať svoje riziká. Tak ratingové ohodnotenie hovorí len dve veci: totiž aká pravdepodobná je splatnosť investovaného kapitálu a aká je pravdepodobnosť toku úrokov a ziskov. Dnes sa už hodnotia aj ekologické riziká a niektoré veľké investičné fondy.
V súčasnosti pôsobí vo svete okolo 80 takýchto hodnotiacich inštitúcií. Väčšina z nich sú súkromné podniky. Najväčšia európska ratingová agentúra Fitch IBCA sídli v Londýne a zamestnáva 700 špecialistov v 23 pobočkách. Jej obrat je však len úbohých 270 miliónov DM, čo je približne desatina toho, čo dosahujú „veľkí“ v tejto sfére. Znalec tohto odvetvia z Hamburgu hovorí, že dve firmy sa vynímajú v rade ratingových agentúr: sú to Moodys Investor Service a Standard & Poors Corporation. Tieto dominujú na svetových trhoch a ich ratingy sú nakoniec smerodajné v medzinárodnom finančnom podnikaní. Obidve firmy s miliardovými obratmi sídlia v USA. To vzbudzuje nedôveru. V Nemecku sú napríklad zastúpené malou kanceláriou, ktorá zamestnáva, aj to len na čiastočné úväzky, osem ľudí. Nemecké banky alebo spoločnosti hodnotia odborníci, ktorí prichádzajú z Londýna alebo z Wall Streetu. Vo Frankfurte, v Bruseli alebo v Paríži mnohých hnevá toto hodnotenie z diaľky a plazivá amerikanizácia. „Vcelku sme však s ratingom spokojní,“ oznamujú hrdinsky frankfurtské veľkobanky. „Skutočnou otázkou je však, či by sme nepotrebovali nejakú veľkú európsku agentúru“ Aspoň tak sa vyjadril hovorca jednej komerčnej banky. Zatiaľ sa však týmto smerom neurobil v Európe temer žiadny krok.
Hodnotenie a jeho skutočná hodnota Hodnotí sa podľa abecedy. „Aaa“ znamená vrchol, hodnotenie „C“ katastrofu. Pre jemnejšie rozlišovanie sa k tomu ešte pridávajú čísla a znaky plus a mínus. Keď sa úver hodnotí s „Aaa“, tak sa dostal na najvyššiu priečku. Na túto priečku sa však dostane len veľmi málo úverov, niekoľko bánk a poisťovní.
Ale ani dobrý výsledok ratingu meny, banky, alebo bankového produktu nemusí pre investora znamenať istotu. Ázijská kríza dodatočne ukázala slabosti vrchných finančných inšpektorov. Dlhé roky dostávali kórejské alebo thajské úvery najvyššie známky. Až keď vybuchla finančná bomba a globálne finančné trhy sa dostali na pokraj katastrofy, americké ratingové agentúry zistili svoje ťažké omyly. Aj Svetová banka, do istej miery centrálna banka centrálnych bánk, kritizovala zlyhanie tých, ktorí mali ohlasovať krízové stavy.
Američania vo Frankfurte Dokonca ani veľmi solídne nemecké veľkobanky nie sú už isté pred hodnotiteľmi. Od roku 1998 klesli ich ratingy od vynikajúcej špičky, cez celkom dobré „Aa1“ až na sotva dobré „Aa3“. Nie je to ešte také dramatické, možno to však chápať ako varovanie pred nárazom na veľké finančné tankery. Commerzbank zdôvodňuje svoj pokles hlavne väčším angažovaním sa v riskantných investičných obchodoch: „Dnes sme oveľa silnejšie prítomní na oveľa neistejších trhoch ako kedysi.“ Pokiaľ ide o Deutsche Bank, tak hodnotitelia pochybujú o úspechu fúzie s Bankers Trust. Medzitým Dresdener Bank bola hodnotená ako „vystavená veľkému riziku vo východnom Nemecku“.
Commerzbank považuje svoje „Aa3“ za vysoký rating. Problémom je, že v každodennosti horší rating znamená drahšie získavanie peňazí. Predovšetkým na takzvanom vnútrobankovom trhu – na ňom sa získavajú nové peniaze – zlé ratingy sa prejavujú vo vyšších úrokoch. Tak napr. banka s hodnotením „Aa“ platí o percento viac ako banka hodnotená ako „Aaa“. Pri miliardových obchodoch to však znamená vyše milióna DM dodatočných nákladov.
Záujmy Európy Na tomto pozadí rastie nespokojnosť európskych finančných kruhov s dominanciou USA. Za krytom statočných vyhlásení o spokojnosti európske finančné kruhy hľadajú kompromis, ktorý by umožnil vybudovanie vlastnej mnohonárodnostnej ratingovej agentúry. Význam takejto agentúry môže časom len rásť, pretože váha hodnotiteľov sa stále zvyšuje. Svetovou bankou plánované zavedenie štandardov bankových operácií povedie k tomu, že tí, ktorí podnikajú v tejto oblasti, sa musia pripraviť na vyššie náklady a tým aj na horšie pozície v konkurenčnom zápase. Tento vývoj je urýchľovaný veľkou koalíciou, ktorej súčasťou sú IWF, prezident Bill Clinton, Európska komisia a finanční magnáti. Z dôvodov bezpečnosti každá finančná operácia musí byť zaručená istým percentom vlastného kapitálu. V tom sa všetci zhodujú. Aké veľké riziko by však bolo primerané a tým i aký veľký vlastný kapitál by musel byť zálohovaný, to by z vôle americkej frakcie mali určiť ratingové agentúry. Úžitok z toho by však mali americké firmy, aj keď v USA sú desiatky rokov zvyknutí na takýto rating. V Nemecku sa takéto známky udeľujú ešte zriedkavo. Dokonca ani 30 špičkových koncernov, ktorých akcie sa zaznamenávajú v DAX, sa nemôžu preukázať vlastným hodnotením. Ustarostené sú aj stredné firmy, ktoré sú v Nemecku veľmi závislé od bankových úverov. Povinnosť mať rating „by nebola pre nás niečím dobrým“, obáva sa Jozef Beckmann, prezident zväzu podnikateľov v textile. Výsledný efekt by bol taký, že úvery by boli pre malé a stredné firmy drahšie.
Neutrálne hodnotenie finančných produktov a koncernov má však svoju príťažlivosť. Viac prehľadnosti by kapitalizmus iste zniesol. Ale reálna kvalita ratingov, žiaľ, trpí v dôsledku nedostatku konkurujúcich agentúr. Od čias ázijskej krízy sa preto stále častejšie pýtame: „Kto vlastne kontroluje kontrolórov?“ Jedno je isté, trh to nie je.
Autor je spolupracovník týždenníka Freitag
