Procesy, ktoré teraz prebiehajú v Demokratickej únii, by sa mohli zdať čímsi možno aj záhadným. Časť vedenia strany ju chce zachovať, časť chce splynúť s väčším a nádejnejším politickým subjektom. Zmysel takéhoto konania objasňuje vývoj volebných preferencií. Výsledky prieskumov verejnej mienky hovoria jasne, okrem HZDS a Ficovho Smeru má (aspoň nateraz) nádej získať viac ako 10 percent hlasov už iba Slovenská kresťanská a demokratická únia. Demokratická únia sa podľa výskumov ocitla v pásme hlboko pod magickou hranicou 5 percent. Teda značná časť jej bývalých voličov dáva prednosť šanci dostať do parlamentu silný politický želateľne orientovaný subjekt pred ideologickými jemnosťami. Politici však veľmi dobre chápu, že kandidátna listina sebeperspektívnejšej politickej strany má zvoliteľné a nezvoliteľné miesta. Šance Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie sa pohybujú v pásme 9,4 % -13,8 %, čo hovorí samo osebe. Dianie v Demokratickej únii je preto pochopiteľné. Roman Vavrík to jasne napísal v denníku Národná obroda: nech si Ján Budaj kritizuje pomery na Slovensku z pozície ortodoxnej, no mimoparlamentnej liberálnej strany, on „nevidí zmysel trieštenia voličského potenciálu zmeny na malé strany, ktoré sa v úsilí o zviditeľnenie budú vzájomne voči sebe vymedzovať“. Ide tu však aj o iný problém, než je počet mandátov v parlamente. Ideologické postoje sú predsa konkretizované v programoch strán, aj vo vládnom programe. Voličov zaujíma nielen výsledok volieb, no i to, či sa plnia predvolebné sľuby a zásady vládneho programu. Doterajšie dianie okolo strán, ktoré vytvorili Slovenskú demokratickú koalíciu zatiaľ vyzerá iba ako príprava na budúce parlamentné voľby. Nie je to náhodou primálo?
