Slovenský inštitút v Prahe pred mesiacom usporiadal originálnu výstavu fotografií a reliéfnych obrazov Anny Jíšovej s námetom Antarktídy. Pôvodom slovenská výtvarníčka na tomto nehostinnom kontinente prežila tri mesiace.
Zahmlené pohľady na pustú krajinu, vedľa seba ležiace tulene v troch farebných odtieňoch, prelínajúce sa tvary kameňov, pochodujúce tučniaky, bizarné formované ľadovce… Hoci inak sa táto pražská umelkyňa venuje takmer výlučne obrazom, neodolala a pocity i nálady z krajiny večného ľadu netradične zachytila aj prostredníctvom fotoobjektívu. „Nechala som pôsobiť surovosť materiálu, ktorý symbolizuje surovosť Antarktídy“, povedala o svojich najnovších dielach svojrázna autorka, pochádzajúca z malej dedinky pod Tatrami.
Originalita prejavu „Ani obraz, ani koláž, ani reliéf,“ vyjadrila sa autorka o svojom nezaškatuľkovateľnom výtvarnom prejave. Jíšová nenapodobňuje, zostáva sama sebou, hoci je dnes ťažké objaviť spôsob, akým nerealizuje svoje výtvarné cítenie nikto druhý. Neklasicky prevedenú techniku kašírovaného papiera si totiž absolventka Strednej priemyselnej školy textilnej vymyslela úplne sama. „Maliarsku tvorbu Anny Jíšovej možno v súčasnej výtvarnej kultúre zaradiť predovšetkým do Paper Artu, a to vo voľnej tvorbe, kde je dominantná estetická hodnota a funkcia,“ prehlásil o nej výtvarný kritik Miroslav Klivár. Jedná sa o nevšedný umelecký spôsob spracovania papiera do podoby obrazu – reliéfnej plastiky alebo neobvyklej koláže. Okrem toho sa venuje aj zhotovovaniu šperkov, pre ktoré využíva komaxidovú techniku nanášania farieb i kamienkov na vyrezané kusy antikóru. V tomto smere sa tiež pokúsila zachytiť svojský pôvab ľadového sveta.
Sama v zajatí ľadu Možnosť navštíviť Antarktídu dostala v minulom roku prostredníctvom vedeckovýskumného programu českých polárnikov. V rámci hľadania nových alternatív prežitia a výskumu psychiky ľudí a ich správania v extrémnych podmienkach strávila ako vôbec prvá žena na polárnej ECO-stanici na ostrove Nelson 23 dní osamote. Ten sa nachádza v skupine Shettlandských ostrovov v najsevernejšej časti Antraktídy. Umelkyňa očakávala pustú a šedivo bezfarebnú krajinu, miesto toho však objavila jedinečný zdroj inšpirácie. Pozorne sa dívala, vstrebávala do seba a už počas pobytu na ostrove začala skicovať. Podmienky pre výtvarnú prácu tu boli skutočne extrémne, lebo Jíšová musela kresliť vonku. Priamo na improvizovanej polárnej stanici sa jej však podarilo namaľovať dva veľké obrazy. Jeden zostal na ostrove Nelson, druhý darovala priateľom – polárnikom z čínskej stanice. Svoj zmysel pre detail upriamila najmä na kamene. Do Prahy si okrem najrozmanitejších druhov kameňov a kamienkov na výrobu šperkov priniesla i chuť komplexne výtvarne spracovať svoj antarktický zážitok.
Výstava pre všetky zmysly Domov sa vrátila doslova nabitá inšpiráciou a v zajatí impresií, ktoré sa celkom automaticky tlačili von. Logickým vyvrcholením jej snáh sa stala výstava v priestoroch Slovenského inštitútu v Prahe. „Maľovať sa dá všetkým a Anna Jíšová maľuje papierom,“ vystihla podstatu jej tvorby kurátorka výstavy Petrová. Pozitívne ohlasy na takúto výtvarnú formu vyzdvihovali najmä jej novosť, originalitu. Keď sa nejaký výtvarník podujme pracovať takýmto spôsobom, stále to už bude po Jíšovej. „Ak nemá výtvarník vysokú školu a zázemie, zo všetkého najťažšie je dostať odborníkov na svoju výstavu. Potom už nezáleží, či kritizujú alebo sa im to páči – ale vidia a vedia, že som,“ komentovala svoj úspech autorka. Profesionálnych fotografov zaujal najmä neobvyklý pohľad nefotografky – výtvarníčky, ktorá objektívom vlastne hľadala a kreslila svoje obrazy. Jíšovej neznalosť teórie sa prejavila ako jeden z pozitívnych faktorov, lebo nezaťažená „fotokonvenciou“ dala v nehostinnej krajine ľadu, mora a kameňov priestor len svojmu citu pre výtvarno. Práve čistota a ostrosť videnia, kompozícia či umiestnenie výrezu zaujali najviac.
Sama autorka si vymyslela interaktívny spôsob vernisáže s cieľom osloviť všetky ľudské zmysly. Vizualitu zastupovali jej fotografie a obrazy, sluchu sa dostali úryvky z jej denníka v podaní herečky Táni Medveckej a hudobné predely v podaní spievajúceho básnika Petra Lábusa. Ochutnávka morskej riasy dovezenej priamo z najstudenšieho kontinentu uspokojila chuť a zavŕšila na zmysly útočiace podujatie. Len kvôli nepružnosti vedenia Slovenského inštitútu sa na výstave neobjavili aj šperky vykladané antarktickým pieskom.
Prepojenie textu s výtvarnom „Bola to moja prvá biela noc v živote. Uvedomovala som si tupé svetlo. Všetko som videla, ale vnímanie bolo ako za súmraku. (…) Toto divné svetlo ma unavovalo. Čas akoby nie a nie sa pohnúť. Počas tohto zvláštneho stavu prírody sme prichádzali k pobrežiu…“
Jednou z podmienok pobytu na polárnej stanici bolo písanie denníka, čoho sa Jíšová zhostila prekvapujúco úspešným spôsobom. Objavila nový výrazový prostriedok, ktorý ju plne zaujal, atraktivita jej výpovedí spočíva hlavne v autenticite. Po návrate domov sa rozhodla k denníkovým výpovediam vrátiť a dnes sa pripravuje ich knižné vydanie. Vyjadrovanie sa cez písanie považuje za porovnateľné s maľovaním, jej texty a obrazy predstavujú príbuzné médium. „Uvedomila som si, že čokoľvek robím, nemôžem mať dlhú prípravu. Tá spočíva len vo vnímaní: absorbujem okolie, inšpirujem sa. Toto všetko sa mi ukladá do mozgu a keď začnem pracovať – či už na obrazoch alebo na knihe – neskúšam, nehľadám. Idem rovno na vec s tým, čo mám uložené v podvedomí. V podstate to zo mňa vypadne.“
Hnacím motorom a prvotným impulzom celej cesty pre ňu zostala možnosť pretaviť ľadovú inšpiráciu vlastných zážitkov do obrazov a prezentovať ich svetu. Ďalšie kroky výtvarníčky Anny Jíšovej možno povedú do Južnej Ameriky, ktorá ju cestou do Antarktídy silne vnútorne oslovila.
