Bol som rád, že Juraj Ďurina (SLOVO č. 15/2000) zareagoval na môj článok o ľavici. Po prečítaní som však zneistel: hovoril autor skutočne o mojom príspevku? Väčšinu odseku, ktorý mi venoval, totiž zameral na všetko možné, len nie na to, čo som povedal. Ani sa nedotkol faktov, ktoré som spomínal, pričom najpodstatnejší je, že „ľavica“ na Slovensku nemá alternatívu k neoliberálnej predstave vývoja. Namiesto toho sa z nejakého dôvodu rozhovoril o revolúcii. Ak už ho revolúcia natoľko fascinuje, prosím, môžeme hovoriť aj o nej. Radšej by som sa však venoval najprv analýze, až potom prípadným riešeniam.
Ďurina ma obviňuje, že chcem niekomu nanucovať „globálnu pravdu“, akýsi „svet bez medzier“. Jedným dychom však dodáva, že neponúkam alternatívu. Nuž, nerozumiem, ako môžem byť vinný z oboch prečinov zároveň. Skôr mám pocit, že autor nezobral celkom vážne slová o tom, že odpoveď na problémy ľavice sa bude hľadať ešte roky. Nový program vznikne len poctivým uvažovaním veľkého počtu ľudí. A práve preto, že neverím na svet jednoznačných riešení, nevyťahujem z rukáva nijaké „zaručené“ recepty. Naopak, je to ideológia MMF, Svetovej banky atď., ktorá slepo nanucuje jednu a tú istú „liečbu“ v subsaharskej Afrike i za polárnym kruhom, v Thajsku i na Slovensku – a slovenská ľavica tomu vo vláde, aj keď možno so škrípaním zubov, pritakáva.
Diskusia o smerovaní ľavice iste nemusí začínať z ničoho. Ale ak som vo svojom článku nehovoril o trhovom socializme, dominantnej forme ľavicového ekonomického myslenia hodného tohto mena, či o mne osobne sympatickejších alternatívach samosprávnej spoločnosti. Ak som nespomenul kooperatívne (družstevné) hnutie a nehovoril som o škandinávskej zelenej ľavici či o nemeckej Strane demokratického socializmu (PDS), tak preto, že pri riešení problému považujem za podstatné najprv si ho priznať a podrobne ho rozobrať. Ďurinov článok je typickým príkladom toho, pred čím som chcel varovať, t. j. strkaním hlavy do piesku.
Bez hlbšieho zamyslenia je totiž „intuitívny ľavičiar“ Ďurina vedený ku katastrofálnym odporúčaniam, ako je zavedenie plateného vysokého školstva. Akoby si neuvedomoval, že vzdelanie je jediným skutočným kapitálom, ktorý Slovensko môže za pomerne lacný peniaz získať; že v situácii, keď mnohí skutočne nemajú na základné životné potreby, je nezmyslom očakávať, že budú môcť platiť za štúdim svojich detí. Titul v takýchto podmienkach získajú nie tí, ktorí na to majú hlavu, ale tí, ktorí na to majú peňaženku. Ľudia z chudobnejších pomerov sa v lepšom prípade uchytia na amerických univerzitách, ktoré šikovným cudzincom dávajú štedré štipendiá; v tom horšom sa nedostanú nikam. Slovensko z toho bude mať veľkú okrúhlu nulu. Kto tu teda „dogmatizuje ideály“ a kto sa zaujíma o život „obyčajných smrteľníkov“?
Keď Juraj Ďurina píše, že asi „podľahol „pravicovej hegemónii“, obávam sa, že má pravdu. Nikto z nás nemá patent na rozum. Omyly sa však dokazujú nie nálepkovaním, či silnými vyhláseniami o tom, čo „celkom iste odmietam“, ale argumentami. Od Juraja Ďurinu som sa ich, žiaľ, nedočkal.
Michal Polák, Londýn
