Ak sa začítame do SME alebo Národnej Obrody, tak napríklad zistíme, že traja komentátori na jednej strane „venujú pozornosť“ Jozefovi Migašovi. No nie sú to ani komentáre, ani spravodajstvo, ale akési boľševické šikanovanie.
Čo vlastne doviedlo väčšiu časť slovenskej publicistiky do takej vývrtky, že pozabudli aj na mieru a dobrý vkus? Iste, jedných len to, že sa v rámci tejto vládnej koalície stalo už zvykom a pohodlným postojom prenášať vinu na politiku SDĽ (obeť je vždy zástupným predmetom, na ktorý sa prenášajú vlastné neschopnosti a viny). Druhí, tí, ktorí sa už dávnejšie zmenili z novinárov na propagandistov svojich obľúbených strán, rozohrali cielenú politickú hru. S niekoľkými prioritami: zachovať dominanciu pravice v dnešnej vládnej koalícii, zrealizovať predaj strategických podnikov a finančných inštitúcií, vplávať – za akúkoľvek cenu – do vôd NATO a EÚ, a napokon – lebo strašiak pôsobí neustále – nepripustiť k moci Mečiara, dnes, ani po budúcich voľbách. A za tým všetkým je skrytá jedna viera a jedna malovernosť: že cesta pravice je jedinou možnou, že miklošovský poňaté reformy sú jedinými riešeniami a vlastne keby Dzurindova vláda robila akékoľvek sprostosti, je to vždy lepšie ako návrat Mečiara. A keby to všetko aj nebola pravda, len nech sme už v EÚ a NATO, veď potom sa už oni o nás postarajú, pod správou týchto mocných nám už môže byť len dobre. A tu sa tejto skvelej vízii pletú pod nohy dáke roztrúsené polienka esdéeľákov „brzdiacich“ reformy. A vrchol všetkého, predseda parlamentu hlasoval proti „vlastnému“ premiérovi.
Kto koho podržal? Nie je však situácia v skutočnosti trochu iná? Veď bolo všeobecne známe, že potom, čo sa Dzurinda rozkmotril s KDH a čiastočne s DS, bol to práve Jozef Migaš, ktorý premiéra podržal. A to pevne. Už sa zabudlo, že sa celkom otvorene hovorilo o výmene Dzurindu po decembrovom summite EÚ? A Migaš ,,personálnu úniu“ s premiérom udržal. Čo sa vlastne stalo, že Migaš zmenil stanovisko? Je jeho konanie také nelogické, za aké ho vydáva časť publicistov? Mne sa zdá celkom logické. Dzurinda od nového roka sústreďuje pozornosť na vznik nového politického subjektu, na SDKÚ. Jej založenie a budúce lídrovstvo okamžite zmenilo logiku Dzurindovho uvažovania. Už prestal rozmýšľať iba ako premiér z pozície potrieb štátu, ale začal uvažovať ako predseda strany, predovšetkým z hľadiska výsledkov budúcich volieb. A z tohoto pohľadu sa už inak javí aj mocenské postavenie iných strán. Hlavne SDĽ s rozloženými silami na postoch mnohých silných podnikov by mohla byť prekážkou budúcej hospodárskej opory pre SDKÚ. Dzurinda (cez exministra Černáka) prirodzene rozpútal zápas o hospodárske pozície. Ťah s Košovanom sa mu podaril, ba dokonca odviedol pozornosť SDĽ na Sabola a Krajňáka. Tieto kroky boli sprevádzané rastúcou mediálnou kampaňou proti SDĽ.
Spýtam sa obce novinárskej, ktorá to realizovala a zároveň sa dušovala za stabilitu koalície: je to korektné chcieť mať v SDĽ dobrého partnera a zároveň robiť škandalóznym spôsobom z neho vinníka všetkých nedostatkov koalície? Je zrejmé, že aj kompromis má svoje hranice a že sa aj poníženie skôr či neskôr bude chcieť nahradiť dôstojnosťou. Vládne strany si uvedomovali, že bez SDĽ skončí vláda v prepadlisku parlamentnej menšiny, no napriek tomu viedli neustále verejné útoky proti SDĽ. Možno to pokladať za zodpovednú politiku? Migaš sa vzoprel. Jednoducho povedal nie, takto sa ďalej k SDĽ správať nemožno. A takto sa nemožno správať ani k tejto krajine. Teoretickým modelom miklošovskej reformy možno veriť, ale politika nestojí na viere, ale na moci. A preferencie krok za krokom ukazovali pád pre strany vládnej koalície. A to pád razantný. Mal Migaš vyčkávať, že skončí tak, ako sa to už na Slovensku jednej vládnej strane stalo: VPN vyhralo v 90-tom roku voľby s 38% a po dvoch rokoch vládnutia sa ani nedostali do parlamentu, nezískali ani 5%? A je tu aj memento, o ktorom naša skvelá tlač nehovorí: títo výtečníci z VPN, ktorí brilantnou neznalosťou a slepou pýchou otvorili cestu k moci Mečiarovi, tak práve oni tvoria pravicovú kostru tejto vlády. A konajú s rovnakým povýšenectvom, presadzujú svoje vízie bez ohľadu na to, čo sa tu skutočne žije, čo sa chce, vie a môže. A to sami seba pasujú za demokratov.
Zdvihnutý prst Počuli ste za posledné mesiace, že by premiér ktorýkoľvek svoj krok zdôvodňoval niečím iným, ako tým, čo povie zahraničie, čo povedia v Bruseli, alebo čo povedal Clinton? Počuli ste ho niekedy povedať: toto prospeje Slovensku, toto Lučencu a toto musíme urobiť, lebo je to rozumné a toto preto, že občania majú právo… Nevzbúril sa tak náhodou ten Migaš práve proti tomu? Veď mu bolo celkom zrejmé, že premiér odvolaný nebude. Nad týmto faktom špekulujú slovenskí politickí pozorovatelia a vymýšľajú podivuhodné konštrukcie. Len jedno im nenapadne: Nemohol to myslieť Migaš úprimne, len tak jednoducho povedal, čo si myslí a podľa toho statočne konal? Iste, ľahšie je z neho urobiť zradcu koalície, ako priznať, že má pravdu. Ľahšie je popravovať iných, ako priznať svoj omyl a ešte priznať tomu toľko zosmiešňovanému Migašovi charakter.
Hra proti SDĽ A hneď po útoku na Migaša vyrukovali naši skvelí novinári s novou teóriou: rozdelili SDĽ na staré spiatočnícke krídlo Migaša a moderné sociálnodemokratické krídlo Weissa. Toto rozdelenie neurobili naši ľavičiari – to si všimnite osobitne – ale práve liberálni a pravicoví novinári a mienkotvorcovia. Nuž, nech skúmam, ako skúmam, nenachádzam v programovej oblasti, v praktickej politike, ani v štýle žiaden skutočný rozdiel medzi „migašovcami“ a „weissovcami“. Okrem jedného, a toho sa chytajú naši pravoliberálni žurnalisti: kladú pravici menší odpor, idú po ruke pravičiarom, a to v otázkach zahraničnej politiky, privatizácie, hospodárskych a sociálnych reforiem. Práve v tomto bode nevyhranenosti a servilnosti je narastajúci prepad preferenčných hlasov SDĽ. Nie v Migašových vlastnostiach, nie v tom, že nespĺňa predstavu intelektuálneho vzoru, ale v tom, že vo vládnej politike stratili zástupcovia SDĽ (ministri) svoju ľavicovú tvár.
Možno sa celkom otvorene opýtať: Aké sú to kroky a činy, ktoré ukazujú sociálnodemokratickú politiku členov vlády z SDĽ? Kroky a činy, ktoré by mali byť príťažlivé pre verejnosť, skutky ktorej, aj keby boli nepopulárne, ale dávali by občanom nádej, že tá cesta, ktorú nastúpila SDĽ vo vláde, je tou správnou cestou. Cestou, ktorá je autentickým sociálnodemokratickým prínosom. Ktoré sú to? A tu veru neplatí argument, že ich nemožno presadiť kvôli pravici vo vláde. Nie je to iba lacná výhovorka, lebo verejnosti sa dá povedať: naša predstava je takáto, chceme konkrétne toto a toto, ale pravica nám bráni. Ibaže takúto alternatívu nikto z ľavičiarov neponúkol. Ani vo vláde, ani občanom.
Ten, kto chce dnes rozdeliť SDĽ na spiatočníckych a moderných, nehrá iba proti Migašovi. Hrá proti celej SDĽ. Toto by si malo uvedomiť predovšetkým krídlo „moderných“. Skutočným problémom SDĽ je to, že stratila sociálnodemokratickú invenciu, schopnosť tvoriť moderné ľavicové riešenia, schopné odpovedať na skutočné potreby a problémy občanov. A to platí pre obe „krídla“ rovnako.
Autor (1954) je publicista
