Obyvatelia Nemecka začínajú nadobúdať presvedčenie, že prosperita, sociálne výdobytky a konsenzus v spoločnosti sa nachádzajú v ohrození. Z tohto pocitu sa vytvorili dva protikladné postoje. Na jednej strane sú tí, čo sa domnievajú, že NSR stratila schopnosť konkurovať, a zdôrazňujú, že štát si žije nad pomery a treba si utiahnuť opasky.
V období zostrovania sa globálnej konkurencie je Nemecko ohrozené inými, lepšie pripravenými krajinami. Keď sa nedokáže stať „pripravené pre globalizáciu“, tak sa presunie do druhej ligy. Táto kritika sa opiera tak o objektívne údaje, ktoré odrážajú náklady komerčných aktivít, ako aj o kolektívne dispozície. Nominálne mzdy v Nemecku sú najvyššie vo svete. Dojednávajú sa skôr na úrovni jednotlivých odvetví a nie v súlade s výkonom jednotlivých spoločností. Nominálne daňové zaťaženie a podiel verejného sektora na HDP je veľmi vysoký. Platí priveľa pravidiel, výchova a vzdelávanie trvajú pridlho, vzdelanie nezodpovedá požiadavkam firiemv atď. Pokiaľ ide o kolektívne dispozície, vyznačujú sa príliš vysokými podporami v nezamestnanosti, v krajine je primnoho „čiernych pasažierov“, preferuje sa zotrvačnosť, nepružnosť a nehybnosť, penalizuje sa výkon, riziko, a podnikavosť.
Rešpektujme objektívne fakty O ekonomickom obsahu tejto kritiky sa dá prinajmenšom pochybovať. Jednotlivé ekonomiky predsa nesúťažia podobne ako firmy v súkromnom sektore. Súťaž medzi štátmi nemusíme chápať ako hru s nulovým súčtom. Dokonca aj keby sme na jednotlivé štáty pozerali takto, Nemecko by sotva bolo medzi tými krajinami, čo prehrávajú. Niet predsa objektívnych príznakov úpadku priemyslu, ktorý by sa prejavoval v zhoršovaní odvetvovej ekonomickej štruktúry v medzinárodnom porovnaní. Daňové zaťaženie v NSR je podľa štatistík OECD pod priemerom priemyselne rozvinutých krajín. Je nižšie ako vo Veľkej Británii a USA, úroveň miezd treba vidieť vo vzťahu k produktivite práce a k dĺžke prípravy na pracovnú kariéru.
V predchádzajúcich dvadsiatich rokoch nemecká ekonomika rástla, dnes je Nemecko oveľa bohatšie ako na začiatku osemdesiatych rokov. Niet nijakých empirických dôvodov, že si žije nad pomery a potrebuje utiahnuť opasky. Tvrdenie, že udržanie, resp. ďalšia expanzia sociálneho štátu je nemožná, pretože už niet bohatstva, ktoré by bolo možné redistribuovať, je prázdne. Vďaka koncentrácii príjmov a vlastníctva je tu viac bohatstva a viac chudoby ako na konci 70. rokov. To znamená, že je tu viac bohatstva a väčšia potreba na ich redistribúciu. Hranice redistributívnej spravodlivosti nie sú však v súčasných podmienkach určené absolútnym objemom dostupného bohatstva, ale objemom bohatstva, ktoré sú jeho majitelia ochotní ponechať v krajine.
Starosť o súdržnosť spoločnosti Druhú podobu kritického postoja je oveľa ťažšie definovať, pretože je formulovaný z veľmi rozdielnych pozícií a často nespojitým spôsobom. Napríklad cirkvami, zvyškami intelektuálnej ľavice, tradičnými obhajcami štátu blahobytu v odboroch alebo sociálnymi demokratmi. Základnou motiváciou nie je to, že nemecká ekonomika nie je veľmi efektívna, starosť o sociálnu súdržnosť nemeckej spoločnosti. Sociálna integrácia – a predovšetkým integrácia mladej generácie do spoločnosti – sa nemôže uskutočniť prostredníctvom trhu. Zakladá sa na spoločných konvenciách a tradíciách, ktoré sa odovzdávajú od generácie ku generácii. Také fenomény, ako je rastúca kriminalita mládeže, násilie extrémnej pravice, sklamanie z politiky a politických strán, klesajúci počet členov cirkví a rôznych klubov, zneužívanie sociálnych podpôr, rozmach materialistických a egoistických hodnôt, znižujúci sa počet detí, povážlivý stav nukleárnej rodiny, to všetko sa môže interpretovať ako príznaky postupnej erózie spoločných základov nemeckej spoločnosti.
Tento vývoj sa urýchľuje ďalekosiahlymi očakávaniami flexibility, vnútenej zamestnancom „globalizáciou“, ktorá redukuje na minimum čas a priestor dostupný pre spoločné využitie. Redukcia kolektívnych zariadení rozkladá tie spoločenstvá – rodiny, kluby, odbory, priateľstvá, susedstvá – na ktorých v poslednej inštancii spočíva sociálna integrácia. Možno zastávať názor, že sociálny štát nielenže chráni jednotlivca pred rizikami trhu, no v podmienkach kapitalizmu je zároveň aj podmienkou pre vytvorenie spoločenstva, ktoré sa udržuje mimo hraníc trhu. Bez vytvorenia takéhoto spoločenstva sú ohrozené podmienky sociálnej integrácie.
Siete a sociálne prostredia Podmienkou sociálneho štátu je národný štát ako rámec inštitucionalizovanej solidarity. Keď sa pod tlakom globalizácie rozkladajú kompetencie národného štátu a redukuje sa sociálna sféra, tak sa oprávnene objavuje otázka, čo vlastne bude tvoriť tmel spoločnosti, čo ju bude držať pohromade. Jürgen Habermas opísal tento vývoj použitím pojmov „sieť“ a „sociálne okolie“. Siete – tu môžeme povedať trhy – sú anonymnými systémami vzťahov, v ktorých sa aktéri rozhodujú decentralizovane a racionálne.
Siete sa stabilizujú prostredníctvom efektívnosti svojich výsledkov. Sociálne okolia koordinujú aktivity jednotlivcov prostredníctvom solidarity, tradícií a spoločných presvedčení. Vývoj v Európe sa dá podľa Habermasa opísať ako postupný proces otvárania sa a uzatvárania, v ktorom sa oddelené sociálne okolia otvárajú smerom k rozsiahlejším sieťam. Potom sa opäť uzatvárajú na vyššej rovine a vytvárajú tak nové sociálne prostredie s rozšíreným horizontom. Prechod od lokálnej k dynastickej a potom k národnej identite môžeme napr. považovať za postupnosť takýchto otvorení a uzatvorení.
Priemyselná revolúcia v Anglicku bola mimoriadne dramatickou fázou v tomto vývoji – tu sa Habermas odvoláva na analýzu Karola Polányho – pretože v nej, prvýkrát v dejinách, bola rozbitá tradičná báza sociálnych vzťahov. Takouto bázou sa stal trh, na ktorom ľudia nachádzali prácu, t.j. svoju obživu. Táto „revolúcia bohatých proti chudobným“ znamenala, že nižšie triedy boli zbavené svojho sociálneho okolia a nielen materiálnej základne svojej existencie, ale i sociálneho uznania a solidarity.
Reakcie na priemyselnú revolúciu Pretože priemyselná revolúcia ohrozila väčšinu obyvateľstva krajiny, podobne ako väčšinu obyvateľstva kolonizovaných krajín, vytvorila neudržateľnú sociálnu situáciu. Súčasne podnietila reakcie – a to na strane štátu, aristokracie a vznikajúceho robotníckeho hnutia – ktoré sa usilovali zabrzdiť dynamizmus trhu. Dlhodobým výsledkom týchto nekoordinovaných protestných hnutí, ktoré vychádzali z veľmi rozdielnych záujmov, bol sociálny štát. Súčasná „revolúcia bohatých proti chudobným“, známa ako globalizácia, sa pokúša – i keď v menej dramatickej forme ako v čase priemyselnej revolúcie – redukovať ochranu vo forme sociálneho štátu. Núti ľudí, aby sa zriekli svojich tradičných foriem koordinácie sociálnej aktivity tým, že ich podriadi podmienkam trhu. Dnes však niet náznakov opozičného hnutia, ktoré mohlo vytvoriť nové sociálne okolie na vyššej úrovni. Aj keď podľa Habermasa súčasný proces otvárania, globalizácia, môže viesť k novému „uzatvoreniu“ na európskej rovine.
Osobná identita a sila tradície Štát blahobytu zastavil niektoré podoby tlaku trhu na zamestnancov a tak im dal možnosť vytvoriť si a uchovať sociálne okolie. Štruktúra robotníckej triedy tradičnej industriálnej spoločnosti je toho príkladom: vytvorili sa spoločné hodnoty, presvedčenia a tradície. Tie sú stelesnené v „triednych“ inštitúciách, ako sú kluby, odbory, vzdelávacie spolky, politické strany. Toto sociálne prostredie zmierovalo ľudí s ich kolektívnym osudom industriálnej práce – s výhľadom, že svoj život strávia tvrdou, zle platenou fyzickou prácou. Toto prostredie vytvorilo zmysel pre sociálnu zodpovednosť, ktorú by trh (prostredníctvom miezd) nedokázal vytvoriť. Pomohlo odovzdávať hodnoty, presvedčenia a tradície nasledujúcim generáciám. Pre svoju existenciu potrebovalo istú minimálnu stabilitu, to znamená stabilné pracovné a životné podmienky, istý stupeň pracovných istôt, obmedzenie sociálnej mobility ako aj istú rovnosť, ktorá dovoľovala interpretovať individuálnu situáciu ako súčasť kolektívneho osudu – vo všeobecnosti rovnakú úroveň príjmov, rovnakú pracovnú dobu a pod.
Mimo sociálnej štruktúry robotníctva, sociálny štát môžeme chápať ako súčasť kolektívneho osudu tých, čo sa nachádzajú v závislom postavení. Preto, aby sociálny štát fungoval, osobný osud tých, ktorí naň prispievajú a ktorí z neho ťažia, musí byť – s malými výnimkami – predvídateľný. Jeho fungovanie predpokladá aj nukleárnu rodinu s jednoznačnou deľbou práce medzi mužom a ženou a výchovou detí, ktorých životný osud bude veľmi podobný.
Tí, čo sústreďujú svoju kritiku nemeckej neschopnosti konkurovať, otvorene alebo skryto požadujú presunutie ťažiska zo stabilného sociálneho prostredia na trhy. Predpokladajú, že integračná funkcia sociálneho okolia môže byť nahradená rastúcimi individuálnymi možnosťami alebo tlakom trhu, hrozbou vylúčenia a represie či simulovaním sociálneho prostredia masovými médiami. Tieto simulácie predstavujú televízne hviezdy, športovci, princezné, atď.
Hľadanie tretej cesty Obhajcovia sociálneho štátu zasa neochraňujú len existujúce privilégiá, ako je napr. právo na štátnu pomoc pri odstraňovaní tetovania, ale ochraňujú aj stabilné sociálne prostredia – možnosť vytvárať sociálne identity a odovzdávať ich nasledujúcim generáciám. Teda možnosť, ktorá je mimoriadne dôležitá pre niekoho, kto iba veľmi ťažko môže očakávať, že získa uznanie v dôsledku svojich úspechov na trhu. Ak už nebude ničoho, čo by mohlo podporiť sociálnu integráciu a socializáciu v podobe aspoň čiastočne stabilného sociálneho okolia, tak bude rásť nebezpečenstvo – osobitne v Nemecku – že stále viac ľudí, ktorí majú len malé šance na trhu, sa bude pokúšať utvrdiť sa vo svojej etnickej identite. Napríklad násilím voči cudzincom. Rozbitím sociálnych štruktúr a vzájomných vzťahov, ktoré sú vybudované na solidarite, neoliberálne inšpirovaná modernizácia vytvára dav, ktorý si násilím vynúti od spoločnosti to, čo mu spoločnosť odopiera. Treba poznamenať, že sociálna dezintegrácia nie je divácky šport. Špina nakoniec padne aj na tých, ktorí sa domnievajú, že iba ťažia z tohto typu modernizácie.
Obavy z možnej straty sociálnej kohézie, ktorá hrozí z expanzie trhových vzťahov, nie je typicky nemeckým fenoménom. Americkí komunitaristi vychádzajú z rovnakej motivácie. Väčšina z nich dospela k odmietnutiu liberálneho univerzalizmu v prospech špecifických, oddelených komunít, ktorý s vaničkou vylieva aj dieťa. Komunitaristické podtóny môžeme počuť i v anglosaskej verzii sociálnodemokratickej politiky Tretej cesty. Osobitosťou NSR je to, že konflikt medzi trhom a sociálnym prostredím je rámcovaný, intenzifikovaný a modifikovaný regionálnymi napätiami medzi východným a západným Nemeckom. Osobitné dejiny opätovného zjednotenia tejto krajiny sú doslova laboratóriom, v ktorom môžeme pozorovať experiment modernizácie v duchu neoliberalizmu.
Autor je analytický pracovník Nadácie Fridricha Eberta
