V tom istom čísle SLOVA sa objavil vopred avizovaný rozhovor s predsedom NR SR a SDĽ, v ktorom ma zarazilo asi „narýchlo“ vyslovené vnútorné presvedčenie, že „situácia v strane dozrieva na sformovanie socialistickej platformy v rámci SDĽ“. Neviem čo sa na neuváženom výroku podieľalo viac, či obrovský mediálny tlak trvajúci už celé týždne, nacielený a dehonestujúci osobu dvojnásobného predsedu, alebo zrada z vlastných radov, z mediálneho hľadiska zákerne vykalkulovaná, aby jej doráňaný súper ľahšie podľahol. (Žeby zakladateľská garnitúra SDĽ nemala problém s vystavovaním na obdiv vlastných charakterových kazov? Veď, pokiaľ viem, bolo prijaté moratórium, aby sa vnútrostranícke otázky neriešili zaťahovaním verejnosti).
Prešľap v postupe J. Migaša vidím v troch momentoch. Po prvé, k demokratickému socializmu sa hlási aj skupina jeho oponentov, o čom svedčí nielen politický program, ktorý táto garnitúra zostavila a podnes platí. (Napokon, prízvukuje to i P. Weiss v jeho článku). Po druhé, úlohou každého predsedu politickej strany je ako oko v hlave strážiť jej integritu. Neočakával by som, že hlavný líder bude počet platforiem ešte rozmnožovať. Napokon, po tretie, pod jeho vedením sa pripravuje nový politický program SDĽ s originálnymi prvkami, ktorý na kvalite sotva čosi získa samoúčelným etablovaním novej platformy. Skôr by pomohla široká diskusia v celej ľavici, než pokračovanie zákopovej vojny v strane. SDĽ aj doteraz prospievalo skôr to, že bola naozaj demokratickou a ideovo širšie koncipovanou stranou, založenou na rešpektovaní ľavicových hodnôt, vyhýbala sa sektárstvu.
Ak pán predseda chce pre budúcnosť ľavice niečo nové spraviť – a ja nemám dôvod o tom pochybovať – nech sa zasadí o to, aby sa pre otvorenú spoločnosť na Slovensku budovala otvorená ľavicová strana! Už počujem šuplikantov: otvárali sme sa otvárali a výsledok tu máme v podobe neúspešnej participácie na vládnej moci a hroziaceho rozkolu v strane. Nedajme na tieto pochybnosti a rozveďme aktuálnu požiadavku na konkrétne kroky.
– Otvorenosť strany predovšetkým znamená, že do volených funkcií najmä v štátnych orgánoch sa nebudú uprednostňovať aparátnické kádre. Nie je demokratické znevýhodňovať ostatné socioprofesijné skupiny (potom hľadajú príležitosť v iných stranách) masovým nástupom aparátnikov. Miesto je pre všetkých, ale musia v konkurencii obstáť.
– SDĽ musí byť ústretová voči výzvam doby a potrebám spoločnosti. Nemožno sa myšlienkovo zakukliť a spásu hľadať v tradičnej terminológii. SDĽ konečne musí „splodiť“ analyticko-koncepčné pracoviská, ktoré pomôžu ľavicu vyzbrojiť novými poznatkami, koncepciami a udržať kontakt s ľavicovým myslením vo svete. Keby sa to stalo zajtra ráno, už je neskoro.
– Otvorenosť strany ďalej znamená, že v období medzi voľbami sa povedie dialóg s verejnosťou, teda intenzívne sa bude vysvetľovať vlastná politika a prijímať názory i podnety zvonka na zvýšenie účinnosti svojej politiky. Naučme sa ľudí počúvať a nie školiť. Menej táračstva na všetkých úrovniach by veľmi prispelo. Návyk neplodného schôdzovania nahradiť rozmnožovaním kontaktov a činov.
– SDĽ si musí „pestovať“ politických partnerov, zvyšovať svoju koaličnú bonitu. Nie tým, že bude pritakávať a cúvať, ale že nájde uznanie vyvierajúce tak z podpory voličov ako aj z príklonu odborníkov.
– Otvorená strana sa nemusí báť inovátorov a myšlienkového vetrania. Permanentný dialóg s inteligenciou (vedci, umelci, novinári) a mienkotvornými osobnosťami ju ochráni pred stagnáciou i zblúdením.
– Strana je otvorená, ak slúži nielen ako výťah k moci, ale aj radovým občanom. Ak je príťažlivá pre mladých i starších, politicky organizovaných i nás ostatných, ak dokáže veľké slová premeniť na reálne ciele a presvedčivo ich zhmotniť v praxi.
– Treba pokračovať v začatom procese omladzovania strany a presadiť ho aj v regionálnych štruktúrach SDĽ. Ak sa časom podarí prelomiť bariéry i tam, SDĽ sa stane príťažlivou pre nových členov.
Prebiehajúci spor vo vnútri SDĽ – chceme či nechceme – je sebazáchovným prejavom strany voči uzatváraniu sa do vnútra. Treba ho vybojovať čestne a s integrujúcim efektom pre ľavicovú stranu.
Autor (1941) je sociológ
