Kedysi, ešte na začiatku deväťdesiatych rokov, bolo možné dosť často stretnúť v strede našich miest skupinky mladých ľudí. Neviem, skadiaľ boli, pretože vtedy sme ešte nepovažovali za potrebné rozlišovať medzi národnosťami, ktoré lákali chodcov na jednoduchú hazardnú hru. Išlo o to uhádnuť, pod ktorým hrnčekom sa nachádza loptička. Zdanlivo jednoduchá úloha, veď predsa všetko sa dialo pred našimi očami: nakoniec v hre boli len tri hrnčeky a jedna loptička, a samozrejme, šikovné ruky. Výsledok bol vždy rovnaký: chvíľu nás mládenci nechali vyhrávať a potom sa „šťastie“ od nás odvrátilo. A to teraz nepripomínam mládencov v pozadí, ktorí dbali na to, aby ten, kto sa už na hru dal, neodstúpil od nej skôr, ako sa ho podarilo slušne ošklbať. Tieto skupiny sa podarilo z ulíc vytlačiť, i keď nikto nevie, či je to zásluha mužov zákona, alebo mládenci našli výhodnejšie spôsoby ošklbávania chodcov.
Niekedy mám však dojem, že takáto hra sa presťahovala do politiky. I tam vlastne vo voľbách vsadíme na jednu stranu v dobrej viere, že práve ona má pod hrnčekom skrytých tých pravých, ktorí dokážu dať do poriadku stroj štátu, postarať sa o to, aby zákony nahrávali skôr poctivcom, a nie tým, ktorí vedia, ako na to. Niekoľko dní po zostavení vlády si to pochvaľujeme. Podarilo sa, konečne sú tam tí, ktorí tam aj majú byť. Žiaľ, potom sa karta začína obracať. Zisťujeme, že niekto nám šikovne podstrčil pod ruku hrnček, v ktorom nie je to, čo sme očakávali.
O tom, čo všetko sa pod hrnčekom, ktorým narábajú šikovné ruky výrečných tribúnov ľudu skrýva, sa obyčajne dozvedáme až v kritických chvíľach. Vtedy, keď sa strana-hrnček začína rozpadať, vtedy to na seba tribúni ľudu „rozbalia“ a voličovi nezostáva než zaškrípať zubami: „Teda aj týchto som volil.“ Takto to je nielen vo veľkej politike, ale aj na lokálnej úrovni. Tam je to dokonca ešte nepríjemnejšie, pretože miestna politika často ovplyvňuje podmienky života občanov viac a priamejšie, ako „veľká“ politika.
Faktom je, že politickým stranám sa nedarí získavať dostatočné množstvo dôveryhodných ľudí, nedarí sa im získavať dostatočné množstvo ľudí, ktorí nielen „chcú“, ale i „vedia“. Aj preto je naša politika tak často len o osobách a len výnimočne o problémoch. Iba preto sa môže stať, že ani veľká strana nedokáže spomedzi seba nájsť človeka, ktorí by sa vecne vedel vyjadriť o ekonomike, právnych problémoch, zahraničnej politike. Všetko potom zostáva na úzkej špičke, ktorá je tlačená do úlohy vševedkov a ktorá, čo ako kvalitná, sa skôr, či neskôr mení na producentov nič nehovoriacich fráz. Politik potrebuje podporu, potrebuje popularitu, boli by sme však radi, keby ju nemusel získavať divadlom. Politická strana by mala mať dostatočne bohaté „kádrové rezervy“. Mali by v nej byť ľudia do koča i do voza, ľudia do vlády i do parlamentu, ľudia pre verejné diskusie a pre zákulisné rokovania. Tým najdôležitejším sú však vodcovské typy, ktoré vedia pritiahnuť, inšpirovať, integrovať, ktoré dokážu ponúknuť istú koncepciu a dokážu ju aj presadiť.
Prečo sa takíto ľudia do politiky nehrnú, je možno dnes najdôležitejšou politickou otázkou Slovenska.
