Bojkot zasadaní parlamentu poslancami HZDS ukázal, že tak vládne strany, ako aj opozícia, si vystačia sami. Majú vlastné témy, vlastné problémy, vlastnú vnútornú opozíciu, teraz dokonca aj svoje spôsoby zdržiavania sa v parlamente. Nie je to šťastná situácia a zrejme je aj dôsledkom toho, že rozloženie politických síl v parlamente nereprezentuje rozloženie politickej vôle v spoločnosti. Skutočnosť, že preferencie „virtuálnych“ strán, ako je SDKÚ alebo vari aj Smer naznačujú, že volič je v zásade nespokojný s celým spektrom, z ktorého si mohol pri minulých voľbách vyberať. O ponuke do značnej miery rozhoduje volebný zákon. Ten určuje, kto vlastne môže vstúpiť do volebnej súťaže ako aj pravidlá, podľa ktorých bude prebiehať súťaž medzi stranami. Dnes platná právna norma nebola dobrá, umožnila totiž, aby sa do NR SR dostalo priveľa strán bez reálnej podpory u voličov. Opäť sa začína diskutovať o volebnom zákone, možno to poslanci ešte stihnú tak, aby sa potom, po nasledujúcich voľbách, nemuseli vzájomne obviňovať z toho, že zákon pripravil pre nich pasce. Dúfame, že nebude vopred určovať víťaza, nepripraví víťazovi neriešiteľné problémy a neznemožní vopred opozícii prístup k moci. A dúfame, že to bude zákon, ktorý jednoznačne určí i minimálnu silu „hráčov“ v parlamentných hrách. Aj v politike zrejme platí to, čo v ekonomike: intervencionizmus, zvýhodňovanie slabých, nakoniec poškodzuje všetkých. Hoci sa v politike vďačnosť nenosí, tak i strany, pyšné na svoju štandardnosť, by sa mali pokúsiť štandardným spôsobom dostať do parlamentu: teda na vlastných nohách, nie na chrbte iného, komu potom, keď ich prenesie do NR SR vynadajú do „neštandardných“. Ešte raz, problém nie je vo voličovi, problém je v ponuke.
