Existujú pomery, o ktorých sa mlčí, i keď by bolo dôležité hovoriť o nich. K takýmto patrí aj monopolárny svetový poriadok, ktorý po rozklade Sovietskeho zväzu nastúpil po bipolárnom poriadku. Jadrom monopolárneho poriadku je dominancia USA.
Táto spočíva na troch pilieroch. Prvým je vojensko-technický potenciál. Zahŕňa predovšetkým atómové zbrane a rakety, satelitné monitorovanie planéty (Echelon), internet a ultimatívna rozhodovacia moc v NATO. Druhým sú monetárny a hospodársko-organizátorský potenciál. Opierajú sa najmä o dolár ako globálnu menu a o vplyv na Medzinárodný menový fond, Svetovú banku a iné medzinárodné organizácie. Rozhodujúcim sú podniky s globálnym dosahom, ktorých export technologií sa dá kontrolovať. Ide pritom o globálne pravidlá hry, ako sú štandardy počítačov, normy dohľadu nad burzami a možnosti rozhodovania na trhu akcií. Takéto normy tvoria v skutočnosti tabuľu zákonov sveta a sú známe ako Washingtonský konsenzus.
Princípy konsenzu Washingtonský konsenzus je charakterizovaný tromi princípmi:
-
monetárna stabilita (výnimkou je len tzv. asset -inflation, teda cena akcií),
-
všeobecná deregulácia, ktorá všetko, dokonca aj gény, prenecháva trhom,
-
privatizácia, ktorá sa vzťahu na všetko.
Pre Washingtonský konsenzus je zároveň najdôležitejší tretí pilier, totiž ideologická a mediálna hegemónia. Ekonomické vedy k tomu poskytujú posledný „veľký príbeh“, teóriu čistého trhového hospodárstva. Ronald Coase, nositeľ Nobelovej ceny, označuje teóriu trhového hospodárstva za fikciu. Napriek tomu je prostredníctvom globálnych sietí rozširovaná a jej najlepší vyznávači sú oceňovaní. Vynikajúci ekonóm zo Standfordskej univerzity Joseph Stiglitz k nim nepatrí. Vo svojich štúdiách poukázal na zničujúce dôsledky Washingtonského konsenzu pre následnícke štáty sovietskeho impéria a pre krajiny južnej Ázie.
Pokus o alternatívu Ako hlavný ekonóm Svetovej banky koncipoval Postwashingtonský konsenzus, ktorý berie ohľad na dejiny a kultúru jednotlivých krajín a v ktorom štát hrá aktívnu úlohu. Stiglitz na konci roku predčasne („po vzájomnej dohode“) opustil svoj úrad.
Európska únia ešte nikdy otvorene nespochybnila dominantné postavenie USA. Predstavitelia Tretej cesty plne akceptovali dominanciu USA, ako aj EÚ, ktorú mnohí považujú za svetovú mocnosť zajtrajška. Tón určujúci sociálni demokrati z EÚ sa pritom zriekli mierovej politiky, ako aj reforiem MMF a paktu stability EÚ. Uznali tak prvý a druhý pilier dominancie USA. Pre tento pakt je priorita monetárnej politiky a predovšetkým vyrovnaného rozpočtu zákonom. Iné verejné úlohy , záujmy „res publika“ sa dostali do úzadia.
Modernizátori kľačia pred pilierom číslo tri a zriekajú sa politiky rozmanitosti médií. Až do odvolania sa im médiá za to dobre odvďačujú. Bill Clinton, Tony Blair alebo Gerhard Schröder, Romano Prodi alebo Javier Solana, ktorí začínali ako sociálni reformátori, sú dnes zástancami Washingtonského konsenzu. Ich teoretici – ako je Anthony Giddens, Ulrich Beck, Colin Crouch a Wolfgang Streeck vo svojich textoch tento konsenzus vôbec nespomínajú.
Pôsobenie neviditeľnej ruky Je zrejmé, že dominancia USA nie je výsledkom nejakého plánovania alebo svetového sprisahania. Je dôsledkom logiky situácie, ktorá sa utvorila po implózii sovietskeho imperializmu. Preto sa ani nedá rýchlo skončiť. Nie je vhodné tejto mocenskej prevahe, ktorá nie je právne a ani morálne legitimizovateľná, klásť otvorený odpor zvonka. Moc USA – tak ako predtým dominancia ZSSR – zlyhá sebaoslabením americkej spoločnosti. Práve o tomto píšem vo svojej knihe Monopolare Weltordnung, Metropolis Verlag, Marburg/ Lahn alebo na http://members.chello.at-/egmaj.
Autor je socioekonóm. Pôsobil ako profesor finančných vied na technickej univerzite vo Viedni, v súčasnosti na univerzite v Erfurte. Úvahu Monopolárny svetový poriadok sme preberali s konzervatívneho rakúskeho denníka Die Presse z 19. 5. 2000
