Bourdieu pritiahol v Berlíne na seba pozornosť a mal aj úspech. Tak ako v Zürichu, i tu bolo naňho zvedavých mnoho mladých ľudí. Neoliberáli tvrdia, že práve oni sú skutočne zaujímaví pre mladú generáciu, to je však iba polopravda.
Prečo je parížsky sociológ taký zaujímavý? Ako to, že tí mladí ľudia, ktorí sú rezistentní voči duchu času, sa tak málo zaujímajú o suchárske schôdze politických strán, odborov, vzdelávacích spoločností, dokonca ich príliš nepriťahujú ani dni cirkví, kde ide naozaj o dobrovoľné spoločenstvá?
Politika symbolov Zrejme to súvisí s tým, čo Bourdieu hovorí, totiž, že by sme mali robiť „symbolickú politiku“. Bojovné neoliberálne noviny vsádzajú na to, že je nudné čítať štatistiky, ktoré dokazujú nespravodlivosti tohto sveta, je však zábavné byť podnikateľom. Vraj všetci ľudia by sa mali stať podnikateľmi, i robotníci by namiesto mzdy mali dostávať honoráre. Tak by sa však premenili na úplne bezmocných, zle platených nositeľov ponuky výkonu. Zábavou však môže byť symbolická politika. Je zaujímavé čítať literárne dielo, kde sa pracuje so symbolmi. Bourdieu skúmal, ako vzniká veľká literatúra. Umelec sa pohybuje v literárnom poli, ktoré je vytvárané mnohými umelcami a umeleckými dielami. Vidí otázky a odpovede tohto poľa a dokáže ich sústrediť v komentujúcej symbolizácii. No už samotné tieto otázky a odpovede vznikli ako symbolizácie. Teraz je potrebné vysvetľovať, ako vlastne Günter Grass vymyslel postavu plechového bubeníka, ktorým ukazuje epochu nacizmu. Nie, to by bolo nudné, nám však ide o zábavu. Symboly nie je potrebné vysvetľovať, sú zrozumiteľné samé zo svojej podstaty a to je na nich práve to dobré.
Schopnosť brániť sa Zrozumiteľné sú aj symboly, ktoré práve nepovažujeme za dobré. Vládnuca politika je plná takýchto symbolov. Bourdieu nepotrebuje vladárom vysvetľovať, ako je navyhnutné symbolicky zhusťovať otázky a odpovede politického poľa. Ako príklad nech poslúži rýchlosť, s akou sa uchádzač o azyl stotožnil so simulantom a kverulantom, a z toho sa potom vytvoril obsah pojmu azylant, ktorý vyzerá niečo ako prírodná danosť, v skutočnosti sa z neho týmito operáciami podarilo vyrobiť eticky odsúdeniahodného človeka. Bourdieu chce dosiahnuť, aby odpor voči týmto zločinným symbolizáciám tiež využíval silu symbolov. Pravdepodobne nevie, na akú bariéru tu naráža. V Nemecku si totiž ľavičiari myslia, že symboly sú niečo pochybné a môžu sa vyskytovať len tam, kde na to majú licenciu, teda v umení. Symboly v politike by nás odvádzali od veci, boli by niečím zlým, dokonca „pravicovým“. Takíto ľavičiari sú úplne bezmocní voči postupom pravice. Zúria, pretože nedokážu voči pravicovým symbolom nič postaviť, veď symbolickú formu vyhodili spolu s obsahom. Nakoniec sú ochromení hrôzou, keď pravica začne náhle hovoriť o „tlaku vecí“, o ktorom si mysleli, že je protikladom symboliky.
Ako vznikajú symboly Títo ľudia nechcú vidieť, čo znamená fakt, že všetky veci sú nám prístupné len prostredníctvom jazyka a že v každej jazykovej artikulácii je už zárodok symboliky. Vždy žijeme v jednom alebo niekoľkých symbolických poriadkoch. Kto vedome vytvára symbol, ten iba zväzuje nitky, ktoré už tak či tak ležia okolo. Keď tak neurobím ja, a keď tak neurobí môj protivník, tak nitka sa zaviaže sama od seba. Potom myslím ideologicky. Práve vecný tlak je symbolom prvého rádu, bol vytvorený polovedome, v záujme kapitálu, z tradície pseudosekulárneho novoveku. Celkom absurdná je myšlienka, že ľudstvo musí robiť to, čo robí. Teraz musí vraj odložiť svoju telesnosť a nahradiť ju večnými inteligentnými strojmi, ako sme sa to pred niekoľkými dňami dočítali vo Frankfurter Allgemeine Zeitung. Toto je možné pochopiť len ako isté prevrátenie náboženskej myšlienky. Veď takéto zmýšľanie symbolicky stotožňuje človeka s bohom.
Tovar a jeho aura Symboly nachádzame nielen v politike, ale aj v ekonómii. Práve tam by nás mali najviac zaujímať. Každý tovar je predávaný prostredníctvom reklamy, ktoré okolo neho vytvára mýtickú auru. Napríklad klávesnica Microsoft, na ktorej teraz píšem, sa napravo zužuje, pretože ju mám symbolicky vnímať ako vesmírnu loď. To zodpovedá nespočetným reklamným obrazom, ktoré mi tento nezmysel celkom otvorene vnucujú. Dokonca aj v spomenutom článku z FAZ sme sa mohli dočítať, že „vzhľadom na tieto perspektívy nám mnohí radia, aby sme Zem čo najrýchlejšie opustili“. To je však pseudosekulárny symbol. Parazituje na symbole nanebovstúpenia. Bol by tento symbol rovnako silný, keby sme sa úplne dokázali odpútať od kresťanskej tradície? Čo je vlastne nesmrteľný inteligentný stroj, keď nie pokus kopírovať kresťanské telo bez hriechu? Stroj nehreší, pretože sa len podriaďuje príkazom. Preto môže dúfať v spásu, a bez hriechu môže dúfať vo večný život. Ako sa dá zbaviť Boha, ktorý sa zjavuje v takýchto nevyhnutnostiach? Namiesto toho, aby sme sa ho zbavili, volá nás k sebe, presviedča nás o svojej pravde, globalizuje.
Symboly proti symbolom Boha sa nedá zbaviť bez symbolickej politiky, pretože symboly možno premôcť len symbolmi. A tu nejde o hocijaké symboly, ale len o také, ktoré ľudstvo organizujú ako náboženskú pospolitosť, ako to sformuloval už pred skoro sto rokmi Walter Benjamin v texte Kapitalizmus ako náboženstvo. Sem Bourdieu ešte nedospel, pretože ináč by sa do zväzku svojej Charty 2000 usiloval získať nielen odbory, ale aj cirkvi. Nie je však jeho úlohou, aby sám zisťoval všetky symbolické väzby a z nich odvodzoval stratégiu. On nás len vyzýva k tomu, aby sme my sami odkrývali symbolické súvislosti. V Berlíne sa obrátil na ľudí z divadla, aby našli adekvátne vyjadrenie pre utrpenie súčasného človeka. To je len začiatok. Možno sa podarí vrátiť umeniu opäť politicky konajúcich, symbolicky ich inšpirovať, a tak obnoviť heslo z roku 1968 „Dajte moc fantázii“. Pretože kapitalistické pseudonáboženstvo parazituje na kresťanstve, ktoré nie je celkom bez viny na tom, že sa parazitovi tak darí, nemožno proti kapitalizmu bojovať ani s cirkvami, ani bez nich. Tu je Rhodos, tu skoč, i keď pri tom tvoje krídla zhoria. A keď sú krídla ľavice príliš pohodlné, príliš zamilované do seba, príliš hlúpe a príliš zbabelé, aby sa na to odvážili, tak nech čert vezme takú ľavicu.
Autorom článkov na strane je Michael Jäger (nemecký publicista, prispieva do týždenníka Freitag)
